Pád „železnej opony” na sklonku 80. rokov bol pre slovenskú – v tých časoch ešte československú – jazzovú scénu prelomom zväčša pozitívnym. Hudobné formácie prestali fungovať pod zastrešením oficiálnych kultúrnych centier, otvorením hraníc medzi Východom a Západom nastala možnosť migrácie hudobníkov a slobodného nadväzovania kontaktov, voľný trh priniesol takmer neobmedzenú dostupnosť nahrávok, hudobnej literatúry a inštruktážnych materiálov.
Konfrontácia so slobodou
Negatívnym aspektom boli odchody viacerých význačných osobností, ktoré narušili generačnú kontinuitu medzi skúsenejšou a novonastupujúcou generáciou hudobníkov. Porevolučný boom rozšíril možnosti organizátorom a koncertným promotérom. Nové alternatívy pribudli fungujúcim festivalom, ktoré rozšírili spoluprácu s kultúrnymi inštitútmi, veľvyslanectvami a sponzormi (menlivý záujem o podporu jazzu môžeme sledovať na príklade najvýznamnejšieho domáceho festivalu Bratislavské jazzové dni, v názve ktorého sa v 90. rokoch vystriedalo viacero generálnych partnerov). Výraznejšia podpora sponzorov sa však pozitívne odrazila na programovej ponuke tohto festivalu, ktorý v porevolučných rokoch na Slovensku predstavoval prominentné osobnosti jazzového diania (Wynton Marsalis, Joe Zawinul, Bob Berg, Ray Brown, Johnny Griffin, Benny Golson a i.). Platformou prezentácie mladých jazzmanov bol vznik súťažných prehliadok a festivalov v rozličných regiónoch Slovenska. Domáce jazzové dianie od 90. rokov podporovala v rozličných formách (propagácia, vydávanie CD, organizovanie jazzových workshopov) Slovenská jazzová spoločnosť, ktorú dlhoročne vedie spevák Peter Lipa. Na druhej strane sa koncom 90. rokov začala prejavovať stagnácia spôsobená ekonomickými faktormi. Dôsledkom opadnutia prvotného, často nadšeneckého záujmu bolo zredukovanie festivalov, jazzových klubov, ale aj väčších ansámblov (zanikli Tanečný orchester Československého rozhlasu, VV Systém, Big Band Radio Bratislava, Big Band VUS Bratislava).
Nadšenie pomohlo aj vzniku orchestra Bratislava Hot Serenaders (BHS), ktorý od roku 1992 vedie charizmatický trubkár a aranžér Juraj Bartoš. Svojím zameraním, autentickou interpretáciou hudby 20. a 30. rokov minulého storočia, patrí súbor k jedným z mála úzko vyprofilovaných telies na slovenskej scéne. Nadšenci hot jazzu a sweet and dance music rekonštruujú archívne nahrávky a rearanžujú ich v duchu dobového štýlu. Dôkazom ich autenticity a interpretačnej presvedčivosti bola trofej Sidney d’Or z jazzového festivalu Saint Raphael vo Francúzsku (1994), vynikajúce odozvy z festivalov vo Veľkej Británii, Francúzsku či Maďarsku a nadšené reakcie renomovaných špecialistov na hudbu daného obdobia.1 BHS patria na domácej scéne k fenoménom, ich pravidelné koncerty sa tešia neutíchajúcemu záujmu publika a albumy s dobovými šlágrami (najmä tie v noblesnom podaní herca a speváka Milana Lasicu) majú výrazný komerčný úspech. Súbor sprítomňuje domácemu publiku míľniky jazzovej histórie (album Take it Easy venovaný orchestru Duka Ellingtona), ako aj lokálny dobový repertoár spôsobom, akým sa na Slovensku v medzivojnových rokoch nekultivoval. BHS sú reminiscenčným prototypom orchestra dodatočne zapĺňajúceho medzeru v histórii slovenskej populárnej hudby. Líder Juraj Bartoš, v európskom kontexte najvýraznejší slovenský jazzový hudobník, upozornil na seba v 80. rokoch, keď sa krátko po svojom nástupe na scénu stal prominentom domácej jazzovej komunity.
Bol členom Comba Petra Lipu, lídrom vlastných zoskupení, udomácnil sa v českých formáciách (Kvarteto Emila Viklického, Jazz Face Štěpána Markoviča, Gustav Brom Big Band, Veleband) a rovnako úspešne sa etabloval v zahraničí (European Broadcasting Union Big Band, Nouvelle Cuisine, Vienna Art Orchestra). Členom progresívneho Vienna Art Orchestra bol Bartoš až do ukončenia činnosti súboru v roku 2010 a nahral s ním viacero albumov (Third Dream, All that Strauss Vol. 2, 30 Years: American Dreams, European Visionaries, Visionaries & Dreams). Bartošovými doménami už dve desaťročia ostávajú suverénna hráčska istota a invenčnosť predovšetkým v línii priamočiareho straight ahead jazzu. V poslednom období sa najčastejšie objavoval s bebopovým kvintetom Hot House (album Jazz na Hradě, Multisonic 2009), hosťoval na nahrávkach či koncertoch (Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, East European Artsemble Ľuboša Šrámeka a i.), aktívnym bol aj v oblasti orchestrálnej i komornej klasickej hudby. Bartoš ako univerzálny hudobník európskeho formátu predstavuje na domácej scéne renesančnú osobnosť s nesmierne širokým záberom pôsobnosti, jeho interpretačný a ideový vklad bol mnohokrát dôležitým životodarným impulzom pre slovenský jazz.2
Import a export slovenského jazzu
Nepravidelný charakter prienikov domáceho jazzu s okolitými krajinami a americkou scénou nadobudol v novom miléniu systematickejšie kontúry. Priekopníkom v tejto oblasti bol bubeník a perkusionista Jozef „Dodo“ Šošoka (1943–2008), jeden z prvých slovenských hudobníkov študujúcich na prestížnej americkej Berklee College of Music v Bostone, ktorý v roku 1989 podnikol ako líder Boston Jazz Quartet sériu koncertov v USA a v Európe.3 Šošoka bol svojráznou postavou už len z dôvodu vývojových medzižánrových posunov – od rockandrollových koreňov prešiel k hardbopovej až freejazzovej expresii a svojimi experimentálnymi excesmi smeroval k worldmusic (impulzom bolo turné s bigbítovými The Gentlemen po krajinách Blízkeho východu v roku 1973). Svoju rozrastajúcu sa zbierku etnických nástrojov prezentoval na vystúpeniach značne extrovertným a výbušným spôsobom (nahrávka Drums & Percussion Acoustic Music, Pavlík Records 2008). Práve pre nervnú a nepretržitú pulzáciu býval Šošokov bubenícky vklad posudzovaný značne kontroverzne a jeho projekty odrážali črty osobnosti, ktorá nedokázala „ustriehnuť“ proporcionalitu sólového exhibicionizmu. Nemožno mu však uprieť zásluhy činného a úspešného organizátora, ktorý dokázal prilákať na Slovensko osobnosti európskeho významu (Biréli Lagrène, Kenny Wheeler, Hans Koller, Aladár Pege, Charlie Mariano, Harry Sokal a i.). V rámci svojho zoskupenia Slovak Jazz Trio uviedol na scénu viacero pozoruhodných hudobníkov rómskeho pôvodu (klaviristi Ondrej Krajňák, Tomáš Gajlík, kontrabasista Tomáš „Gaštan“ Baroš), ktorí sa vykryštalizovali ako strategické osobnosti ďalšieho vývoja.
Pokiaľ za kritérium „exportnosti“ považujeme osobité, v istom zmysle špecificky slovenské znaky, PaCoRa Trio vybočuje z bežných jazzových zoskupení už nástrojovým obsadením. Triu síce dominujú husle Stanislava Palúcha, no popri kontrabase Róberta Ragana je „najcudzorodejším“ elementom cimbal Moldavčana Marcela Comendanta. Hudba zoskupenia, patriaca svojou atypickou zvukovosťou na pomedzie swingovej tradície, slovenského folklóru i tradičnej moldavskej hudby, sa môže javiť ako idealizovaná reminiscencia gypsy jazzu, ktorého kultivovanú podobu ponúkali cigánske kapely v bratislavských podnikoch v prvých desaťročiach 20. storočia. Kým eponymný debut PaCoRa Trio (Hevhetia 2004) prekvapil okrem swingujúcich štylizácií ľudových tém aj pretavením jazzových štandardov, na albume Fugit Hora (Spectrum 2012) akcentuje trio svoju začlenenosť v stredoeurópskom priestore.4 Stanislav Palúch, podobne ako viacerí jazzmani nového milénia, sa stáva modelom umelca s obdivuhodným nadžánrovým rozptylom – pôsobil v rôznorodých jazzových projektoch, v ansámbloch klasickej hudby, bluegrassových kapelách, crossoverových súboroch (medzinárodné úspechy zaznamenalo štylizované tango tria Triango s klaviristom Petrom Breinerom a akordeonistom Borisom Lenkom). Na domácej scéne vzbudila pozornosť symbióza európskej tradície a amerického swingového dedičstva nahrávky Stano Palúch & Nothing But Swing Trio (Hevhetia 2004) s rovnomenným klavírnym triom. Pozoruhodne impulzívnym spôsobom hry a nasadením prekvapuje klavirista Klaudius Kováč, spolu s kontrabasistom Róbertom Raganom a bubeníkom Petrom Solárikom v roku 1998 zostavili trio Nothing But Swing zamerané na repertoár straightahead jazzu v línii formácií Buda Powella, Oscara Petersona a Billa Evansa.
Práve toto zoskupenie prinieslo prvý profilový album slovenského klavírneho tria (Soul Station, Allegro/Hevhetia 2003), ako aj nahrávku, ktorá výraznejšie zarezonovala mimo domácej scény (NBS Trio Plays Komeda, BCD Records 2010).5 Výrazovo i esteticky odlišným typom klavírneho tria je prešovské AMC Trio, ktorého členovia pravidelne prizývajú k spolupráci osobnosti svetovej scény. Na svojich nahrávkach i v rámci koncertných turné predkladajú hudobníci (od svojho vzniku v roku 1993 v nemennom obsadení: Peter Adamkovič – klavír, Martin Marinčák – kontrabas, Stanislav Cvanciger – bicie nástroje) osobitú víziu folklórom i populárnou hudbou ovplyvnených spevných tém, ktorá vďaka konceptu s prestížnymi hosťami (americký trubkár Randy Brecker, švédsky gitarista Ulf Wakenius) posúva výkon i celkové vyznenie kapely dopredu. Ako hosťujúci člen nahral Wakenius s AMC Triom dvojicu albumov s autorským materiálom (Soul of the Mountain, Hevhetia 2008 a Waiting for a Wolf, Hevhetia 2011, v štádiu príprav je nahrávka s Randym Breckerom) a spoločné hranie popisuje ako „jednoliaty skupinový celok“.6 Obe spomenuté triá prekvapujú oproti mnohým príležitostným a krátkodobým projektom vysokým stupňom empatie jednotlivých členov. Práve zoskupenia fungujúce dlhšiu dobu v rovnakom personálnom obsadení sú na slovenskej scéne zriedkavé.
Zo slovenských hudobníkov dlhodobo pôsobia v zahraničí predstavitelia ranej generácie – trubkár Laco Déczi pravidelne vystupuje v amerických kluboch a každoročne vydáva albumy, ktoré predstavuje na turné v Čechách i na Slovensku, klavirista Viktor Zappner je v ďalekej Tasmánii aktívny nielen ako líder vlastného tria, ale aj ako dlhoročný prezident tasmánskej Jazz Action Society a organizátor medzinárodného Devonport Jazz Festivalu, kontrabasista Gustáv Riška býval popri univerzitnej činnosti hudobne aktívny len sporadicky, podobne ako jedna z prvých slovenských jazzových vokalistiek Zuzka Lonská, žijúca vo Švédsku. Aktívnymi sú i Jan Jankeje, kontrabasista a majiteľ nemeckého vydavateľstva JazzPoint Records alebo v Spojených štátoch pôsobiaci klavirista, skladateľ a dirigent Peter Breiner, ktorý sa jazzu v posledných desaťročiach už nevenuje. V USA sa presadila aj mladá vibrafonistka Ľudmila Štefániková, absolventka parížskej American School of Modern Music a bostonskej Berklee College of Music. Pre ansámbel svojich spolužiakov v Bostone zaranžovala vlastné kompozície a jej debut Be Beautiful (Inner Circle Music 2012) vyšiel pod patronátom saxofonistu Grega Osbyho.
V Holandsku pôsobiaci vibrafonista Miro Herák a klavirista Michal Vaňouček sformovali kapelu AsGuests s netradične zvukovo-farebnou kombináciou a získali s ňou viacero medzinárodných ocenení (Pim Jacobs Prize, víťazstvo na The Dutch Jazz Competition v rámci North Sea Jazz Festival). Kapela koncertuje v Holandsku i v zahraničí nielen v pôvodnom kvartetovom obsadení, ale aj ako septeto s trojicou hráčov na sláčikových nástrojoch (kompozične i aranžérsky pozoruhodný album Universal Mind vyšiel v roku 2011 v prestížnom americkom vydavateľstve Origin Records). Poznávacím znamením hudby AsGuests je dôraz na metrorytmickú zložku a zvukové hľadačstvo, kapela spolupracuje s mnohými hudobníkmi i orchestrami (Kenny Wheeler, European Colour Jazz Orchestra, New European Jazz Collective a i.). V neďalekej Viedni pôsobí huslista Roman Jánoška, laureát viacerých súťaží, ktorý sa v rôznych klasických i jazzových projektoch predstavil po boku osobností ako Roby Lakatos, Bobby McFerrin, Michel Camilo alebo Joe Zawinul. Spolu s bratom, klaviristom Františkom Jánoškom, vedie jazzové kvarteto No Limit, je členom tria Breins Café a Luis Bellano Project.7
Generácia 197X
Fenoménom súčasnej slovenskej jazzovej scény sú hudobníci tzv. Generácie 197X. Jazzmani narodení v priebehu desaťročia 1970–1979 sa napriek rozličným východiskám a smerovaniam profilujú ako skupina s viacerými spoločnými znakmi: napriek výraznej inklinácii k jazzovej tradícii a straightahead idiómom sa usilujú o osobitosť vlastného vyjadrovacieho jazyka, pôsobia v rozličných štýlovo rozmanitých projektoch, na pôde ktorých sa úspešne konfrontujú s americkými i európskymi kolegami. Napriek neexistujúcej forme akreditovaného jazzového odboru na Slovensku (výnimkou sú špecializované kurzy na niektorých konzervatóriách a ZUŠ) prešla väčšina hudobníkov tejto generácie vzdelávacími inštitúciami, predovšetkým v zahraničí.8 Bubeník Martin Valihora a basgitarista Oskar Rózsa absolvovali Berklee College of Music v Bostone, väčšina však z existenčných alebo osobných dôvodov využila možnosti, ktoré ponúkali susedné krajiny – Rakúsko (Jazzové oddelenie Hudobnej univerzity v Grazi), Maďarsko (Jazzové oddelenie Hudobnej akadémie Franza Liszta v Budapešti) alebo Poľsko (Jazzové oddelenie Hudobnej akadémie v Katoviciach).
Hudobníci Generácie 197X ostávali kontinuitne počas štúdií súčasťou slovenskej scény, s ktorou neprerušili kontakty, popritom však absorbovali vplyvy nových učilíšť a rozbehli medzinárodné spolupráce so svojimi spolužiakmi alebo pedagógmi (výsledkom boli East European Artsemble klaviristu Ľuboša Šrámka alebo Rainbow Project saxofonistu Erika Rothensteina). Vďaka Jazzovému oddeleniu na Konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe ostalo v Čechách pôsobiť viacero slovenských hudobníkov. Trubkár Oskar Török, kontrabasista Rastislav Uhrík a bubeník Daniel Šoltis sformovali s českými spolužiakmi pozoruhodné zoskupenie Vertigo, na pražskej klubovej scéne sa etablovali vokalistka Miriam Bayle a klavirista Matej Benko. Viacerí slovenskí jazzmani pedagogicky pôsobia na Katedre jazzovej interpretácie Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne (Rastislav Uhrík, Matej Benko, Klaudius Kováč, Matúš Jakabčic).9
Na svetovej scéne sa výraznejšie etabloval bubeník Martin Valihora, predovšetkým ako súčasť rytmického tandemu v triu živelnej japonsko-americkej klaviristky Hiromi, po boku ktorej zotrval takmer sedem rokov. Porovnateľné úspechy doteraz nedosiahol žiaden slovenský jazzový hudobník: trio (neskôr kvarteto) niekoľkokrát absolvovalo celosvetové turné a vydalo sériu úspešných albumov v americkom vydavateľstve Telarc.10 Valihorova schopnosť prispôsobiť sa spoluhráčom bola základom intenzívnych muzikantských stretnutí oscilujúcich medzi kánonicky presnými formovými štruktúrami a improvizovanou uvoľnenosťou. Bubeník počas svojich pravidelných účinkovaní na Slovensku exceloval po boku vynikajúceho amerického gitaristu „bensonovského strihu“ Rona Affifa (album Ron Affif Trio, Hevhetia 2005), smoothjazzovej legendy Leeho Ritenoura alebo svojou impresionistickou zvukomalebnosťou dofarboval priestor meditatívnejšieho zoskupenia Waking Vision, ktoré vytvoril s americkými spolužiakmi (v období 2001–2006 vydali v USA a na Slovensku trojicu albumov). V posledných rokoch participuje na množstve domácich fusion a funkových projektov (ACT Experience, Bass Inferno, Oskar Rózsa Partnership Unlimited, Punk Funk Project), dôsledkom čoho je zákonité „rozmieňanie“ jeho tvorivého potenciálu.
S výnimkou trubkára Juraja Bartoša nemala slovenská scéna výraznejšiu osobnosť medzi „dychármi“ a tento nedostatok rovnocenných komunikačných partnerov pociťovali ako výrazný handicap najmä klaviristi v 70. a 80. rokoch (Gerhardt, Jonáš, Hajnal). Až na prelome tisícročia si pozornosť vydobyla dvojica mladých saxofonistov. Priamočiarejšiu mainstreamovú líniu razí tenorsaxofonista Milo Suchomel, zvukovo i výrazovo nadväzujúci na odkaz Bennyho Golsona. S hardbopovým vzorom ho spája stmelenosť a sýta tónová robustnosť, ako aj schopnosť napísať podmanivé baladické témy nezastierajúce svoj melodicko-pesničkový naturel (naznačuje to autorský materiál profilového albumu I Always Tell You..., Hudobné centrum 2007). Pozoruhodnou skúsenosťou bolo prizvanie samotného Golsona ako špeciálneho hosťa Milo Suchomel Quartet na festivale Gypsy Jazz Fest 2011, kde na spoločnom koncerte zazneli okrem klasických aranžmánov Golsonových skladieb aj Suchomelove témy. Univerzálnejším hráčom je altsaxofonista Radovan Tariška, ktorý sa napriek mainstreamovým východiskám nevyhýba príležitostnej participácii na progresívnejšie zameraných experimentoch (slovensko-rakúska zostava Miki Skuta Club, Sextet basgitaristu Oskara Rózsu). Ako saxofonista disponuje Tariška impozantnou technikou a dravým hardbopovým nasadením, ktoré ho už v jeho začiatkoch priviedli k spolupráci s domácou špičkou (ako dvadsaťjedenročný hrával s bebopovým projektom Hot House trubkára Juraja Bartoša a bol členom Gabo Jonáš Quartet).
Ako excelentného sólistu (a v zmysle „vytŕčania z davu“ aj zdravo agresívnu a extrovertnú osobnosť) si Tarišku často prizývajú mnohí domáci lídri – ako sólista CZ-SK Big Bandu Matúša Jakabčica sa dokázal presadiť aj vedľa hosťujúceho Harryho Sokala, postcoltraneovského génia svetového formátu. V poslednom období sa Tariška sústreďuje na vlastné koncepcie, v rámci ktorých aktualizuje a syntetizuje odkaz hardbopových pionierov. Projektom Folklore to Jazz, reharmonizáciami a rytmickými premenami ľudových melódií („infikovaním jazzu folklórnymi elementmi“) síce z daného rámca mierne vybočuje, avšak svoje idey intenzívne rozvíja na pôde zoskupení Saxophone Summit a sexteta so zahraničnými sólistami – českým tenorsaxofonistom Ondřejom Štveráčkom a americkým trubkárom Ryanom Carniauxom.11 Z hľadiska príznačného začlenenia sa k stredoeurópskym koreňom sa javí závažnejším Tariškov duet s klaviristom Ondrejom Krajňákom. Ich spoločná medzižánrová komunikácia (nahrávka Elements, Hudobné centrum 2006) s presahmi jazzu, bartókovských názvukov i folklóru prekvapuje nesmierne zrelým prístupom demonštrujúcim technické a invenčné danosti oboch umelcov.12 Ondrej Krajňák počas štúdia na Jazzovej akadémii Ferenca Erkela v Budapešti hrával so známymi osobnosťami maďarskej scény, získané štipendium na bostonskej Berklee College of Music zatiaľ nevyužil. Tariška držal patronát aj nad debutom The First (Hudobné centrum 2010) bubeníka Dávida Hodeka, držiteľa ocenenia Talent roka 2009 v rámci rakúskej Hans Koller Preis, ktorý mal v čase nahrávania len 12 rokov. Okrem pozoruhodnej techniky prekvapuje Hodek strhujúcim drivom, komunikatívnosťou a bezpečnou orientáciou v rytmicky dôvtipných kompozíciách maďarského klaviristu Pétera Sárika, ktorého prítomnosť naznačuje prieniky stredoeurópskych jazzových scén.13
Pohľad do budúcnosti
Ako nezvyčajne vynaliezavý a novátorský typ aranžéra i skladateľa sa v rámci svojich zoskupení profiluje klavirista Ľuboš Šrámek, absolvent Jazzového oddelenia Hudobnej univerzity v Grazi. Po svojom návrate v roku 2004 viedol medzinárodnú formáciu Five Reasons s inštrumentáciou inšpirovanou zostavami Kennyho Wheelera (klavírne trio s trúbkou a gitarou), ktorú predstavil na nahrávke Correspondance (Hudobný fond 2005) s hosťujúcimi balkánskymi spolužiakmi, a neskôr zoskupenie East European Artsemble (K. Fekete-Kovács – trúbka/krídlovka, K. Bacsó – altsaxofón, R. Fraš – tenorsaxofón/altsaxofón, Ľ. Šrámek – klavír, M. Jakabčic – gitara/git. syntezátor, Š. Bartuš – kontrabas, D. Novakov – bicie nástroje).14 Vrcholom Šrámekových skladateľských, líderských i klaviristických ambícií je album Abstructures (Hudobné centrum 2008) s intelektuálnejším prístupom k materiálu podľa vzoru jeho domáceho mentora, gitaristu a aranžéra Matúša Jakabčica. Estetika akustickej jazzovej moderny, neo hard bopu, kultivovanosť a vyváženosť Šrámekovho kompozičného prístupu, ako i jeho brilantná predstavivosť zvukových farieb (v línii projektov Gila Evansa) prezrádzajú najvýraznejšiu skladateľskú osobnosť Generácie 197X s rozpoznateľným spôsobom vedenia voicingov.
Nielen Ľuboša Šrámeka, ale aj mnohých ďalších domácich hudobníkov svojím pedagogickým, hráčskym, skladateľským i aranžérskym prístupom formoval gitarista Matúš Jakabčic, laureát kompozičného Ocenenia Charlesa Mingusa z Berklee College of Music. Mentor Generácie 197X s bohatou aranžérskou skúsenosťou (European Jazz Youth Orchestra, Euro Jazz Big Band, Budapest Jazz Orchestra) prevzal domácu štafetu veľkoformátových zoskupení a od roku 2004 vedie Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, napriek sporadickému účinkovaniu jednoliaty ansámbel zložený z vynikajúcich českých a slovenských hudobníkov viacerých generácií.15 Obe koncertné nahrávky orchestra vznikli v zahraničnej produkcii (Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band featuring Harry Sokal vďaka spolupráci rakúskeho ORF a slovenského Hudobného centra, druhý album je záznamom pražského koncertu v rámci cyklu Jazz na Hradě). V Jakabčicovej práci s nástrojovými hlasmi a sekciami sa prelína hravá bezprostrednosť s konštruktívnym experimentátorstvom (absolvoval teoretickú kybernetiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte). Medzinárodný rozmer mala už netradičná zostava Jakabčicovho tenteta zostavená po jeho návrate zo štúdií v Bostone v polovici 90. rokov, v rámci ktorej demonštroval nadobudnuté skúsenosti (ako hosťa-trubkára prizval na nahrávku Matúš Jakabčic Tentet featuring special guest Greg Hopkins svojho pedagóga).
Pozoruhodný medzinárodný ansámbel zostavil aj klavirista Miki Skuta (vl. m. Mikuláš Škuta), oceňovaný predovšetkým ako interpret klasickej hudby. Svoje skladateľské a aranžérske ambície potvrdil najmä dvojicou, na domácej scéne paradoxne nedocenených projektov: nahrávkou Alice in Jazzland (Opus/Davay 1992) skupiny The Quartet s Jurajom Bartošom a albumom Identity (DS Consult/Hevhetia 2002), v rámci ktorého pretlmočil do jazzového idiómu archaické organálne techniky; sólistami okteta boli rakúski (sopránsaxofonista Gerald Preinfalk, gitarista Edi Köhldorfer) i slovenskí umelci (Juraj Bartoš, Radovan Tariška). V medzinárodnej konfrontácii obstál Skuta už v porevolučnom období (CD Octet Ost II, Amadeo 1993 s Christianom Muthspielom, Tomaszom Stańkom, Vladimirom Tarasovom a i.), v posledných rokoch sa v úlohe jazzmana objavuje prevažne na zahraničných pódiách po boku renomovaných huslistov Didiera Lockwooda, Benjamina Schmida, Marka Feldmana, priaznivé ohlasy získali aj jeho experimentálnejšie improvizované dialógy s trombonistami Christianom Muthspielom alebo Bertlom Mütterom.
Medzinárodnú kariéru odštartovala v poslednom období dvojica talentovaných gitaristov. Mainstreamovo orientovaný Michal Bugala navštevoval jazzové oddelenie Hudobnej univerzity v Grazi a už svoj debut 1st Touch (Hudobný fond 2010) sa rozhodol nahrať v New Yorku s vyhľadávanými hudobníkmi tamojšej scény (Seamus Blake, Danny Grissett, Vincente Archer, Kendrick Scott). Po uvedení aktuálneho albumu Y (Bugo Bros 2012) s dvojicou zostáv s americkými i európskymi spoluhráčmi zvažuje Bugala svoje ďalšie pôsobenie v rámci newyorskej scény. Rockové a experimentálne fúzie ovplyvnili zvukové hľadačstvo gitaristu Davida Kollara, ktorý je aktívnym aj vo sfére filmovej hudby a pravidelne koncertuje v európskych destináciách. Cieľavedomá a podľa Kollara nevyhnutná konfrontácia so zahraničím prináša plody v podobe aktuálnej spolupráce so špičkovým nórskym zvukovým experimentátorom Eivindom Aarsetom, ktorý slovenského gitaristu prizval do svojho Sonic Codex Orchestra. Popritom Kollar koncertuje s maďarskými (energické trio s bravúrnym bubeníkom Gergőm Borlaiom) i poľskými hudobníkmi (live electronic project s Tadeuszom Sudnikom a Indiou Czajkowskou). Technicky a výrazovo Kollar v mnohom nadviazal na gitaristu, producenta a skladateľa Andreja Šebana. Ten sa po hektických sidemanských aktivitách stiahol na sklonku 90. rokov do ústrania a vo svojom prejave postupne eliminoval prebytočné vonkajšie (z jeho pohľadu aj „cudzorodé“ jazzové) vplyvy. Výsledkom boli svojrázne nekonvenčné pohľady na domáci folklór v širších súvislostiach (albumy SpaceBoys, Hevhetia 2005 a Sklony, Hevhetia 2008). Šeban bol dve desaťročia „hnacím motorom“ zoskupení Petra Lipu a ich nesmierne inšpiratívna spolupráca priblížila hudbu nášho najvšestrannejšieho vokalistu širšiemu publiku. Podobné medzigeneračné strety badať na súčasnej scéne skôr zriedkavo, aj keď saxofonistovi Nikolajovi Nikitinovi sa úspešne darí fungovať s generačne i personálne rôznorodým kvartetom (album Personal Suite, Real Music House 2012). Nikitin spolu s barytónsaxofonistom a pozoruhodným aranžérom Erikom Rothensteinom pripravuje v rámci domácej scény netradičný cyklus moderovaných koncertov Spoznaj jazz.
Prvou dámou slovenského jazzového vokálu je Lucia Lužinská, formovaná umeleckým prostredím Jazzového oddelenia Hudobnej univerzity v Grazi. Nahrávkou (un)covered (Pavian Records 2008) prekvapila posunom od tradičného mainstreamu k súčasne znejúcim a zvukovo pestrejším aranžmánom (autorom bol gitarista a líder kapely All Time Jazz Boris Čellár, na albume hosťovali aj pedagógovia z Grazu – americký bubeník Howard Curtis a rakúsky klavirista Fritz Pauer). Nevyhnutnosť konfrontácie s okolitými scénami považujú dnes predstavitelia mladej generácie za kľúčový moment svojho umeleckého smerovania, väčšina z nich programovo prizýva k svojim projektom zahraničných hostí a týmto konceptom sa usiluje presadiť na európskej scéne. Aktuálnymi príkladmi sú debutové albumy Collectivity (Hudobný fond 2011) kontrabasistu Štefana „Pištu“ Bartuša a jeho kapely Jazz Brothers s americkým saxofonistom Andym Middletonom, More than One Way (Hudobný fond 2009) klaviristu Tomáša Gajlíka s americkým tenorsaxofonistom Rickom Margitzom, nahrávka gitaristu Michala Bugalu s newyorským triom klaviristu Dannyho Grissetta alebo účasť amerického trubkára Michaela „Patchesa“ Stewarta na pripravovanom albume kvarteta Nikolaja Nikitina. Kontrabasista Nikitinovho kvarteta Juraj Griglák sa presadil na zahraničnej scéne v „opačnom garde“, keď ako „záskok“ lídra Marcusa Millera absolvoval turné s členmi kapely tohto basgitarového majstra. Otváranie slovenských jazzmanov svetu a ich pozvoľné akceptovanie patrí k pozitívnym hláseniam o stave domácej jazzovej scény posledných rokov. Práve pohľad na slovenský jazz „európskou optikou“ a jeho zaradenie do medzinárodného kontextu boli dôsledkom výberu uvedených osobností.
Poznámky:
1 Brian Rust, britský špecialista na hot dance music a autor viacerých monografií s touto tematikou o súbore napísal: „Well, they just show what the great bands of the 1920s must have sounded like when they were in the studio! They really are beautiful, and I wish there were some bands here that sounded so grand. They sound so relaxed, so warm, and that is where they score over other 1920s-style bands – so many of them sound so tightly-bound to the music, they forget to enjoy it!“ http://www.serenaders.sk/?kat=feed
2 Y. Kajanová charakterizuje Bartoša nasledovne: „V porovnaní s inými jazzmanmi, ktorí akceptujú jazz výlučne pocitovo a spontánne, je jeho prístup k jazzu veľmi seriózny. Študuje autentické jazzové pramene, dobové nástroje, zaoberá sa interpretáciou starých jazzových skladieb, porovnáva interpretáciu rôznych období, žánrov a štýlov. (...) Vnáša do jazzu prvok vážnosti a striedmosti z európskej hudby, ktorej interpretácii sa tiež venuje. (Naopak, pri hre koncertov klasikov európskej tradície sa snaží o prenesenie sviežeho prvku ‚hot‘ interpretácie z jazzu do vážnej hudby.) (...) Pre jeho hru je charakteristický vitálny, sýty tón, vo vysokých polohách charakteristický svojím razantným nasadením.“ Y. Kajanová: Slovník slovenského jazzu (Hudobné centrum, Bratislava 1999), s. 25
3 Na Berklee boli ešte pred Šošokom prijatí klavirista Gabriel Jonáš (1973) a bubeník Cyril Zeleňák (1985) – z osobných dôvodov však na štúdium nenastúpili. V rokoch 1987–1992 touto pedagogickou inštitúciou prešiel bubeník Pavol Kozma, v porevolučnom období ho nasledovali klavirista Pavol Bodnár, gitarista/aranžér Matúš Jakabčic, gitarista Juraj Burian, bubeník Martin Valihora, basgitarista/skladateľ Oskar Rózsa a vibrafonistka Ľudmila Štefániková.
4 „Špecifickosť cimbalu Marcela Comendanta nespočíva v nahradzovaní rytmických prírazov a harmonickej funkcie klavíra. (...) Popri razantnom cifrovaní vyniká bohatá variabilita rytmických možností tohto nástroja. Aj s charakteristickou drsnosťou a hrubozrnosťou, ktorá k nemu neoddeliteľne patrí. (...) Palúch hrá nesmierne pocitovo, jeho tón je popri spevnosti tvárny. Väčšmi ako na titánov jazzových huslí Venuttiho, Smitha, či Grappelliho odkazuje na folklór s jeho špecifikami (ohýbanie tónu na konci fráz, mäkkosť hry s „ľudským rozmerom“ a badateľnou pokorou pred hudbou samotnou.“ P. Motyčka: PaCoRa Trio, In: Hudba 2/2006
Recenzent debutového albumu v BBC Music Magazine uvádza: „This intriguing album, from the acoustic trio PaCoRa, has a distinctly Middle European folk sound – despite many of the numbers being New York Tin Pan Alley classics. That’s not entirely surprising as the line-up includes a wailing violin from the Slovakian Stano Palúch and a quick-stepping cimbalom from the young Moldovan Marcel Comendant. Both players are hair-raising soloists. Comendant’s dulcimer-type instrument runs with the Gershwins’ number, Lisa, like a crazed pianola stuck on double time. Palúch s take on Pent-Up House, written by Sonny Rollins and a favourite of Grappelli’s, has wings. Palúch is the most fleet fiddle player and bass player Robert Ragan is indefatigable.“ G. Booth: PaCoRa Trio, In: BBC Music Magazine 6/2006
5 Aktualizovaný odkaz na tvorbu fenomenálneho poľského skladateľa a klaviristu Krzysztofa Komedu zaznamenal nadšené ohlasy aj v zahraničí:
„Při pohledu na historický ‚příběh‘ slovenského jazzu je fascinující, že trio je s nadšením přijímáno v jazzově natolik vyspělé krajině jakou je Polsko (kde také deska vyšla). (...) Unikátní je emocionální náboj a interpretace tria NBS jej znásobuje. Kováčovy reharmonizace a celkový koncept je v logice 60. a 70. let (linie Evans-Corea), ale zároveň daný koncept ani v současnosti není nijak zastaralý. Navíc Kováč logicky navazuje na své slovenské předchůdce (Ladislav Gerhardt, Ján Hajnal a Gabriel Jonáš), a přitom právě on získal mezinárodní ohlas, jakého se jim z různých důvodů nedostalo.“ I. Wasserberger: NBS Trio Plays Komeda, In: Harmonie 3/2011
„Jednocześnie wykonań, które prezentuje nam NBS trio nie uważam wcale za zachowawcze. Są oryginalne i nowoczesne, pomimo tego zachowują ducha oryginału! Wszystkie tematy są wyranie rozpoznawalne i słuchając ich, ma się wrażenie spotkania z czymś dobrze znanym i lubianym. Jednocześnie jest to własna muzyka słowackiego tria, ich oryginalne aranżacje i pomysły. Bardzo dobrze się słucha całości, utwory w tak dużej dawce wcale nie nużą, czego nie można powiedzieć o wielu płytach. To jedna z najlepszych płyt z muzyką Komedy, jakie się w ogóle ukazały.“ R. Borowski: NBS Trio Plays Komeda, In: Jazz Forum 7-8/2010
O kvalitách tria sa pochvalne vyjadrili viacerí umelci európskeho formátu (S. Hamilton, T. Grzegorski, M. Bałata, J. Muniak, G. Winand a i.), ktorí s NBS spolupracovali. Poľský saxofonista Piotr Baron spomenul: „Táto kapela je pevne ukotvená v tom najčistejšom idióme jazzového mainstreamu podobne ako triá Reda Garlanda, Wyntona Kellyho či Billa Evansa. (...) Pokiaľ by sa Nothing But Swing objavili v newyorskom klube Village Vanguard, väčšina poslucháčov by si určite nevšimla, že nie sú domáci. (...) Nothing But Swing hrajú naozaj tak, ako sa hrá inde vo svete.“ P. Motyčka: Piotr Baron: Som jazzovým fanúšikom, In: Hudobný život 10/2010
6 O spolupráci s AMC Triom Wakenius hovorí: „Títo chalani znejú jednoducho slovensky; samozrejme, že sa inšpirujú hudbou celého sveta, ale čo sa týka vlastnej identity, v tom majú jasno. (...) AMC Trio vo svojich melódiách odkrývajú svoje korene natoľko, že sa stávajú osobnými. Pokiaľ sa k tomu, čo robíte, staviate týmto spôsobom, nemôžete sa mýliť. Počas dlhoročnej kariéry prešlo mojimi ušami nespočítateľné množstvo melódií a tie od AMC sú výnimočnými! (...) Mnohí jazzmani sa dnes akoby hanbili za krásu. Vymyslieť komplikovanú tému so zložitou štruktúrou nie je tak náročné, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale napísať pieseň, ktorá vám bude preznievať v hlave aj niekoľko dní po koncerte, nedokáže hocikto.“ P. Motyčka: Ulf Wakenius: Necítim sa tu ako hosť, In: týždeň 50/2011
7 O slovenských jazzových emigrantoch viac v štúdii a rozhovoroch: Y. Kajanová: Slovenskí jazzoví emigranti, In: Slovenská hudba 2/2008, I. Wasserberger: Keď jazz lieči všade na zemeguli... Nevšedné životné osudy Viktora Zappnera, In: Hudobný život 5/2008, P. Motyčka: Viktor Zappner – průkopník jazzu v Tasmánii, In: Harmonie 3/2012, I. Wasserberger: Gustáv Riška – jazzman s filozofickým nadhľadom, In: Hudobný život 12/2008, L. Gaines: R. Jánoška: Chcem ukázať ľuďom to, v čom som výnimočný, In: Hudobný život 4/2011, E. Rothenstein: AsGuests – úspechy slovenských jazzmanov v Holandsku, In: Hudobný život 1–2/2011, R. Kolář: Ľudmila Štefániková: Nemusíme všetci chcieť to isté, In: Hudobný život 9/2012
8 Viaceré snahy presadiť jazzovú interpretáciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave neboli úspešné, na úrovni bakalárskeho štúdia ju na Slovensku ponúka len súkromná hudobná akadémia lokálneho významu v Banskej Štiavnici.
9 Renomovaný český muzikológ a jazzový historik Lubomír Dorůžka charakterizuje predstaviteľov Generácie 197X nasledovne: „Mohli bychom jej označit za plynulé rozvíjení bopového a postbopového hlavního proudu a možností obohacovat jej nejrůznějšími způsoby, které dnešní doba nabízí. Mohou k nim patřit občasné, i když celkem střízlivé názvuky na jiné hudební kultury, ale především přece jen poněkud větší důraz na koncepci a tektoniku – ať až celku, nebo i jednotlivých sól. Umožňuje to usazenější a spolehlivější technika, která je dnes díky rozvinutějšímu specializovanému školství stále obecněji sdíleným předpokladem. Většinou tu zůstává zachováno tradiční schéma chorusových variací, pravidelný a průběžný beat na čtyři a napětí mezi ním a sólovým hlasem. Standardy mírně převažují a jejich znalost se cení, ale objevují se i originály, většinou v podobném duchu. Bylo by možné říct, že to je nejvlastnější pokračování jazzové tradice, jakou známe z posledních třiceti let. Ve svém celku přináší celkem osvědčený způsob komunikace, který se u některých osobností může ve šťastných okamžicích vzepnout k mimořádným zážitkům. Sem patří především slovenští jazzmani, kteří se v Praze objevují dosti často a jejichž nahrávky tu buď vycházejí, nebo jsou alespoň celkem snadno dostupné: saxofonista Radovan Tariška, trumpetista Ďuso Baroš nebo pianisté Matej Benko či Ondrej Krajňák. (...)“ L. Dorůžka: Panoráma jazzových proměn, Torst Praha 2010, s. 205
10 V obsadení Hiromi – klavír, Tony Grey – basgitara, Martin Valihora – bicie nástroje, nahrali v období 2004–2008 albumy Brain, Spiral, Time Control, Beyond Standard (posledné dva s gitaristom Davidom Fiuczynskim) a koncertné DVD Hiromi Live in Concert a Hiromi´s Sonicbloom Live in Concert (Telarc).
11 Album Radovan Tariška Sextet (Hudobné centrum 2009) prekvapuje atmosférou hudby velikánov rozhrania 50. a 60. rokov, ostáva však odrazom afroamerických tradícií bez diferencovania stredoeurópskeho pôvodu aktérov. Nahrávka „slovenských mladých levov“ (R. Tariška, O. Štveráček, O. Krajňák, T. Baroš, M. Ševčík, R. Carniaux) vyvolala ešte pred vydaním nadšené reakcie osobností európskej scény: rakúsky saxofonista Harry Sokal ocenil Tariškov flexibilný sound a dynamické frázovanie, podčiarkol virtuózny koncept tejto hudby, poľský saxofonista Piotr Baron vyzdvihol kompaktnosť kolektívne improvizujúceho comba a newyorský charakter nahrávky. Spomínané reakcie uvádza text I. Wasserbergera v booklete CD Radovan Tariška Sextet.
12 Paralely z dejín preskupovania jazzu a „inej hudby“ v spojitosti s nahrávkou Elements popisoval v texte bookletu I. Wasserberger: „(...) sólové klavírne koncerty Keitha Jarretta alebo z novšieho obdobia spoločné nahrávky Waynea Shortera a Herbieho Hancocka, (...) striedanie rôznorodých (i nepárnodobých) metrických pásem (Brubeck), (...) coltranovský princíp redukcie harmonického pohybu (v duchu dotvorenia Davisovho modálneho konceptu) smerom k statickému exponovaniu dvoch harmonických funkcií, (...) očarenie niektorými prvkami hudby Bélu Bartóka (...).“
13 Trojicu albumov predstaviteľov Generácie 197X (M. Suchomel: I Always Tell You..., Ľ. Šrámek: Abstructures, R. Tariška: Sextet) v recenzii priaznivo zhodnotil aj americký jazzový trubkár, jazzový historik a pedagóg na University of Wisconsin: „Všetky tri albumy sú veľmi dobré a poukazujú na to, akým rozmanitým spôsobom dokážu slovenskí umelci uchopiť ideály moderného jazzu. Týchto hudobníkov, podobne ako aj mňa, počas ich hudobného dozrievania evidentne ovplyvnilo mainstreamové hnutie, ktoré vyplávalo na povrch koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia, (...). Z toho dôvodu ani na jednom z albumov nebadať spriaznenosť s elektronikou alebo avantgardou; čím nechcem povedať, že sa títo hudobníci držia len vychodených chodníčkov. Je však nutné poznamenať, že prípadné vybočenia sa odohrávajú výlučne v rámci mainstreamu.“ A. Gaines: Trikrát o slovenskom jazze, In: Hudobný život 6/2010
14 Prostredie jazzového inštitútu v Grazi malo na Šrámekovo formovanie značný vplyv: „Pre mňa mal veľký význam prístup Haralda Neuwirtha, ktorý ma v prvých rokoch dokázal nasmerovať, odhalil mi kauzalitu a význam prínosu štýlotvorných osobností svetového jazzu. Dokázal mi pútavo vysvetliť, prečo je ten-ktorý smer a jeho predstavitelia dôležití, a to z aspektov melodiky, harmonických postupov, rytmu, timingu, spôsobu frázovania, sprievodu až po detaily, čo v ktorom spôsobe hry prináleží pravej alebo ľavej ruke. Neustálym hraním s rôznymi hudobníkmi a taktiež správnym cvičením sa mi postupom času viaceré interpretačné systémy zautomatizovali. Na ich základe sa snažím zdokonaľovať rôzne melodicko-rytmicko-harmonické možnosti.“ I. Wasserberger: Ľ. Šrámek: Sonda do jazzových ambícií, In: Hudobný život 3/2009
15 I. Wasserberger v booklete albumu Jazz na Hradě – Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band (Multisonic 2010) poznamenáva: „Skvelým sólistom a orchestrálnym hráčom poskytujú Jakabčicove skladby a inštrumentácie dobré možnosti uplatnenia a jeho koncept zjednotil vekovo i koncepčne rôznorodé osobnosti od Svatopluka Košvanca, ktorý svojou westcoastovou melodikou, pokojom a nadhľadom fascinuje už vyše štyri desaťročia, cez špičkového európskeho trubkára Juraja Bartoša, tenorsaxofonistov Ondřeja Štveráčka a Štěpána Markoviča, rozvíjajúcich odkaz Johna Coltrana i Sonnyho Rollinsa, expresívneho Radovana Tarišku, až po nastupujúcu mladú generáciu, ktorú reprezentuje napríklad klavirista Ľuboš Šrámek.“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.