Na Slovensku máme viacero jedinečných telies, no len máloktoré si vyslúžilo skutočné svetové renomé. Orchester BRATISLAVA HOT SERENADERS patrí k najlepším telesám interpretujúcim autentický raný jazz na svete. Trinásť CD, 4 LP a 1 DVD, dlhoročná spolupráca s legendárnym Milanom Lasicom, nespočetné koncerty na najvýznamnejších európskych pódiách – to je štatistika, ktorá však nehovorí nič o mravčej práci v pozadí úspešnej činnosti 20-členného orchestra bez inštitucionálneho zázemia. O histórii i súčasnosti dnes už 30-ročného orchestra, ako aj o špecifikách interpretácie jazzovej a tanečnej hudby 20. a 30. rokov sme hovorili s umeleckým vedúcim telesa, trubkárom JURAJOM BARTOŠOM.
- V prvých rokoch existencie sídlil orchester v budove bratislavského Istropolisu, ktorý je dnes v demolácii. Ako si spomínaš na toto obdobie?
Istropolis je pre BHS spojený hlavne s menom PhDr. Pavla Schwartza, herca, moderátora, publicistu a manažéra, známeho aj z Radošinského naivného divadla, ktorý orchester poznal ešte ako riaditeľ PKO, kde nás angažoval na prvé vystúpenie. Bolo to v rámci Magicfestivalu v roku 1986, kde sme hrali hudobné predely medzi vystúpeniami kúzelníkov v Estrádnej hale a následne sme hrali aj na „afterparty“. Vtedy sa orchester ešte volal Dixieband. Pán Schwartz si nás obľúbil a my sme mu boli veľmi vďační za príležitosť premiérovo si zahrať, dokonca na festivale, kde rok predtým hral náš vzor – Originální pražský synkopický orchestr (OPSO). Keď pán Schwartz prešiel do Istropolisu, angažoval nás ako „dvorný“ orchester a vytvoril nám tam domovskú scénu a podmienky na skúšanie, čo bolo pre vznik BHS kľúčové.
- Ako sa formoval prerod z Dixiebandu na Bratislava Hot Serenaders a prečo je rok 1991 oficiálnym rokom vzniku orchestra?
Prerod mal viacero etáp. V roku 1989 som oslovil viacerých bývalých i vtedajších spolužiakov. Jeden z nich – študent herectva Roman Féder, ktorý tiež hral na trúbke, sa stal členom orchestra a veľmi aktívne sa podieľal na organizovaní skúšok i prvých vystúpení obnoveného Dixiebandu. Bolo to hlavne v rokoch 1989 až 1990, keď som bol odcestovaný v zahraničí. Vtedy začali pribúdať ďalšie aranžmány z pera môjho brata, trombonistu Karola Bartoša, Zdenka Pialu, hráča na altsaxofóne, barytónsaxofóne, klarinete, a Václava Wichera, ktorý hral na tenorsaxofóne a klarinete.
Zaujímavosťou je, že Václav bol jediným členom orchestra, ktorého sme prijali na základe konkurzu inzerovaného ešte v 80. rokoch v denníku Práca. V tom čase presadil môj brat zmenu názvu orchestra na Bratislava Hot Serenaders a pod týmto názvom orchester po prvý raz zahral 19. mája 1991 v bratislavských Klariskách.
- Prečo Bratislava Hot Serenaders?
Karol ako bratislavský rodák a patriot využil znalosť dobových idiómov. V 20. rokoch bol každý, kto hral modernú hudbu, „hot“, čiže ten, kto hrá hot jazz, a „serenader“, čiže ten, kto hrá pekné melódie, serenády. Veľa orchestrov malo v názve hot i serenaders. Takisto bolo pravidlom, že k názvu pripájali aj miesto stálych angažmánov alebo lokalitu, v ktorej orchestre pôsobili, z ktorej pochádzali. Preto Karol logicky a veľmi dobovo premenoval Dixieband na Bratislava Hot Serenaders.
- Váš orchester je svetoznámy, jeho zvuk a štýlovosť sú v komunite vintage orchestrov povestné. Staré nástroje však nie sú vždy zárukou autentického zvuku. Ako ho dosahujete?
Napriek určitým všeobecným a z dnešného pohľadu veľmi špecifickým spôsobom interpretácie jazzu a tanečnej hudby tohto obdobia mal takmer každý orchester svoj zvuk, ktorým sa snažil odlíšiť od ostatných. O to sa vlastne snažíme aj my v BHS. Berieme to tak, ako keby sme boli jedným z tisícov orchestrov tej doby, dodržiavame všeobecné pravidlá, akými sú dobové nástroje, tvorba tónu, vibrata a, samozrejme, frázovania, ale napriek tomu máme svoj zvuk, ktorý je nám vlastný. Ďalším veľmi dôležitým aspektom sú pravidelné skúšky, nahrávky a koncerty. A ešte to, čo sa zdá byť jednoduché, ale je to to najkomplikovanejšie – veľmi detailná a prácna tvorba aranžmánov, ktoré vznikajú najprv presnou transkripciou originálnej nahrávky, a potom prearanžovaním pre účely a obsadenie BHS s dôrazom na zachovanie dobovosti. Aranžmány spolu s ich pochopením a schopnosťou hudobníkov správne uchopiť notový zápis tvoria chrbtovú kosť BHS. V podstate ide o podobný proces, aký používajú všetky súbory poučenej interpretácie klasickej hudby minulých storočí s tým rozdielom, že pokiaľ oni vychádzajú z dobových notových zápisov a literatúry o spôsobe interpretácie, naším zdrojom sú dobové nahrávky. Notové zápisy v originálnej podobe sa až na pár výnimiek nezachovali, a ak aj sú – ako napr. pozostalosť Paula Whitemana, ktorú má v archíve Williams College, v americkom Massachusetts – neostáva nič iné, ako najprv urobiť tak ako vždy detailnú transkripciu originálnej nahrávky a až potom nazrieť do pôvodných partov, pretože ani v nich nie je všetko. Dokonca sme našli aj neopravené chyby, čo je stará a rozšírená hudobnícka nemoc…
...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.