- Pochádzaš z hudobníckej rodiny. Asi si nemal veľmi na výber…
Otec hrá na trúbke a mama na klarinete, takže hudba bola v mojom okolí prítomná odmalička. Mám fotku, na ktorej už ako dvojročný pózujem s trúbkou (smiech). Neskôr, samozrejme, prišlo obdobie, kedy by som sa bol najradšej venoval niečomu úplne inému. Vtedy ma rodičia museli do cvičenia trochu nútiť a na výber som veľmi nemal (smiech). Po čase som však pochopil, že nič iné mi asi lepšie nepôjde, a prirodzene som pri hudbe zostal.
- Počas štúdia si absolvoval niekoľko medzinárodných súťaží. O fenoméne súťaží sa veľa polemizuje – aký to malo pre teba význam z hľadiska kariéry?
Súťaže sú pre hudobníka akýmsi umelo vytvoreným prostredím, s ktorým sa už neskôr v praxi nikdy nestretne, pretože takmer nikdy nie je nútený zvládnuť také množstvo repertoáru za taký krátky čas. Súťaž som nikdy nevnímal ani ako katapult, ale to je možno preto, že súťaže, ktoré som vyhral, ma nikdy nikam „nevystrelili“. Pre mňa to bol spôsob, ako sa donútiť viac cvičiť, naučiť sa nový repertoár a niekam sa posunúť – samotná súťaž bola už len zavŕšením tejto snahy. Samozrejme, že som chcel aj vyhrať, ale najdôležitejšiu časť mojej motivácie tvorilo vždy cvičenie a štúdium nových skladieb.
- Spolupracoval si takmer so všetkými orchestrami na Slovensku i v Českej republike. Je Česká filharmónia splneným snom?
Hrať v Českej filharmónii je výborná príležitosť, cenná skúsenosť a do určitej miery aj prestíž. Okrem toho mám veľké šťastie na súčasného šéfdirigenta, Semjona Byčkova, ktorý je mimoriadne inšpiratívnou osobnosťou...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.