Vlastimil Horák sa od 50. rokov 20. storočia stal neodmysliteľnou súčasťou bratislavských koncertných podujatí. Pre jeho umelecký rast a pôsobenie sa stalo rozhodujúcim práve domáce prostredie. Narodil sa v Moravanoch u Kyjova v okrese Hodonín. Jeho otec Václav Horák bol prvým hráčom na lesnom rohu v Moravskej filharmónii v Olomouci. Stal sa preto pochopiteľne jeho prvým učiteľom a ovplyvnil i neskoršie kontakty so Slovenskom. Václav Horák pôsobil totiž v Košickom rozhlase, v rokoch 1932–1938 účinkoval tiež v kúpeľnom orchestri v Piešťanoch, ktorý v tom čase získal pod vedením Jozefa Obruča značnú popularitu.
Už ako jedenásťročný sa Vlastimil Horák stal členom amatérskeho symfonického orchestra Prvej českej sklárne v Kyjove. Tu získal prehľad o rôznej, najmä symfonickej literatúre a neoceniteľnú prax orchestrálneho hráča. Pod vplyvom týchto okolností sa voľba štúdia hry na lesnom rohu u Josefa Kohouta na brnianskom konzervatóriu (1941–1946) javila ako prirodzená. Štúdium však musel zo zdravotných dôvodov prerušiť a následne prestúpil do triedy bicích nástrojov. Hudba tak zostala jeho snom i naďalej.
Rozhodnutie pokračovať od roku 1947 v hudobnom vzdelávaní na Štátnom konzervatóriu v Bratislave nebolo náhodné. Motiváciou bolo tamojšie pôsobenie, tvorba a osobnosť Eugena Suchoňa. Suchoňovu hudbu poznal Horák už dlhšie. Vzbudila jeho záujem a stála aj za jeho rozhodnutím študovať kompozíciu. Po odchode Suchoňa na Pedagogickú fakultu Horák pokračoval v triede skladateľa úplne iného, no rovnako podnetného – Jána Cikkera. Študoval tiež v dirigentskej triede Kornela Schimpla, kde si prehĺbil zmysel pre detailné vypracovanie skladby, výrazné dirigentské gesto, ľudský takt i korektnosť. Ďalším dôvodom zotrvania Horáka v Bratislave bola prítomnosť mimoriadnej dirigentskej osobnosti Václava Talicha. Ten mu umožnil zúčastňovať sa na jeho skúškach. Natrvalo však spojil svoj život so Slovenskom i vďaka svadbe. V roku 1949 sa oženil s Teréziou Kyselovou. Staršia generácia spevákov dodnes spomína na pani Terku, prvú klaviristku, ktorá absolvovala vo Viedni klavírnu hru so špecializáciou na korepetíciu a spoluprácu so spevákmi.
Od roku 1950 pôsobil Horák v rôznych funkciách v Československom rozhlase v Bratislave, kde jeho umelecké ambície nadobudli rozličné podoby. Realizoval sa najmä ako redaktor a dirigent. V roku 1950 mu do života vstúpil dnes takmer zabudnutý skladateľ František Babušek. Kontakt s rozhľadeným človekom a znalcom súčasnej hudby priaznivo ovplyvnil Horákov umelecký vývoj, prerástol do priateľstva a Babušek napokon odkázal Horákovi aj svoj archív. Okrem redaktorskej a dirigentskej činnosti zastával Horák i posty dramaturga, hudobného režiséra, vedúceho Redakcie symfonickej hudby a od roku 1981 bol tiež vedúcim dramaturgom umeleckej výroby. Vo všetkých prípadoch išlo o dôležité a znalosti vyžadujúce pôsobiská, ktoré prispievali k formovaniu kultúrneho povedomia.
Okrem týchto zdanlivo „skrytých“ funkcií sa Vlastimil Horák prezentoval výrazným spôsobom aj na verejnosti ako dirigent-organizátor. Keď v roku 1951 z Bratislavy odišiel Václav Talich, Horák po ňom prebral Komorné združenie zložené z vybraných členov Slovenskej filharmónie, ktoré dirigoval nasledujúcich tridsaťpäť rokov. S podporou Františka Babušeka vytýčil pre Komorné združenie dva ciele: podporovať tvorbu slovenských skladateľov a dať priestor tzv. starej hudbe. Zhodou okolností bola táto myšlienka súbežná s podobnými snahami v zahraničí, kde sa v 50. rokoch 20. storočia začala časť hudobníkov intenzívnejšie zaoberať starou hudbou. Vlastimil Horák v tomto smere urobil kus skutočne priekopníckej práce. K významným produkciám, spojeným s nahrávaním pre rozhlas, patria uvedenia Symfónie H dur Hob. I č. 46 Josepha Haydna, Variácií pre klavír a orchester Ariette favorite Johanna Nepomuka Hummela, Symfónie C dur Carla Dittersa von Dittersdorfa, Symfónie Juraja Zlatníka a takzvanej Košickej symfónie neznámeho autora. Predviedol tiež Mozartovu spevohru Operný riaditeľ a melodrámu Androméda a Perzeus Antona Zimmermanna (1969). Príležitostné články o Vlastimilovi Horákovi uvádzajú v súvislosti s jeho koncertmi mená skladateľov ako Jan Křtitel Vaňhal, Jan Václav Stamic, František Václav Míča, Jan Jiří Benda, František Kramář, Josef Mysliveček, Antonín Filc, František Xaver Dušek, Václav Pichl, František Xaver Brixi. Jeho zásluhou sme u nás týchto dovtedy menej známych českých autorov spoznali dôkladnejšie a v kompetentnejšej interpretácii.
Horák premiéroval aj viacero skladieb súčasných skladateľov. V roku 1958 dirigoval československú premiéru Čembalového koncertu Bohuslava Martinů, systematicky presadzoval tiež slovenských skladateľov, ktorí prejavovali v tvorbe aj iné estetické a ideové zámery ako schvaľoval oficiálny kultúrny establishment. Pre televíziu realizoval operu Cisárove nové šaty Juraja Beneša. Na verejnosti predviedol tiež diela Romana Bergera, Jozefa Malovca, Ivana Paríka, Ilju Zeljenku, Mira Bázlika, Jozefa Sixtu, Miroslava Hlaváča alebo Júliusa Kowalského. V spolupráci so Spoločnosťou pre súčasnú hudbu v Rakúsku nahral s Komorným združením pre rozhlas vo Viedni približne stopäťdesiat diel rakúskych, slovenských i českých súčasných skladateľov. V Rakúsku jeho nahrávky vydal Preiser Records, v Československu Supraphon, Panton a Opus. Jeho celoživotná pozornosť okrem propagácie skladateľov minulosti a súčasnosti patrila i mládeži, v ktorej videl záruku kultúrnej spoločnosti so záujmom o klasickú hudbu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.