Andrew Hallock: „Cink je pre mňa atraktívny nielen hudobne, ale aj jednoduchosťou a eleganciou dizajnu.“

Nový project Early Music Instruments Workshop (EMIW), ktorý vznikol na pôde Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK a v spolupráci s o. z. Ars Musica, chce poskytnúť širšej verejnosti možnosť spoznať špecifický inštrumentár rôznych historických období. Pilotným projektom bol májový workshop s výrobcom cinkov Andrewom Hallockom.

Výroba drevených dychových nástrojov nevyhnutne zahŕňa aj nutnosť ovládať rezbárske remeslo. Nebolo to pre teba ako hudobníka prekážkou?
V podstate ani nie. Pochádzam z rezbárskej rodiny, takže „zašpiniť si ruky“, odhaľovať, ako sú veci urobené a ako fungujú, bolo súčasťou môjho dospievania. Cink je pre mňa atraktívny nielen hudobne, ale aj jednoduchosťou a eleganciou svojho dizajnu. Hneď ako som začal s hrou na cinkoch, pokúšal som sa ich aj vyrábať. Zvuk a forma, bola to spoločná milostná aféra. V Haagu som študoval u výrobcu historických drevených dychových nástrojov, ktorý mal skúsenosti s oživovaním neobvyklých nástrojov, takých, ktorým chýbala živá tradícia. Študoval som aj starú hudbu, takže viem, o čo sa štylisticky aj ideovo snažíme. Čo sa týka samotnej rezbárskej stránky výroby cinkov – spájania dreva, jeho obaľovania do kože a podobne – to bol do veľkej miery autodidaktický proces. Objav, pokus, omyl. Išlo o dlhú cestu, pretože výrobca môže podľa môjho názoru prísť len potiaľ, pokiaľ sám dokáže zahrať.

 Je rozdiel medzi hráčom-výrobcom a koncertným hráčom?
Ide o komplikovanú otázku. Je mi však postupne čoraz jasnejšie, ako k tomuto rozdielu pristupovať, no nájsť odpovede mi trvalo nejakú dobu. Hráč je zodpovedný za to, aby jeho hra znela dobre po celý čas. Ako výrobca sa zameriavam na nedostatky nástroja. Musím vedieť, kde sú jeho limity a že pod ne nepôjde. Takže v skutočnosti je mojou zodpovednosťou vedieť na ňom hrať „najhoršie“ ako sa dá, v snahe zistiť, čo potrebuje zlepšiť. Koncertný hráč sa zameriava na svoj nátrubok, svoj nástroj a svoju techniku. Výrobca však musí pochopiť rôzne prístupy hráčov. V mojej dielni mám slobodu i priestor robiť chyby a skúšať rôzne riešenia. Ako výrobca sa nezaujímam o to, „kto počúva“. Môžem riešiť každú vzniknutú hádanku zoširoka, čo je oslobodzujúce.

 Koľko zničených nástrojov si vyžiadalo toto hľadanie a experimentovanie?
(Smiech.) To je dobrá otázka! Samozrejme, výroba kópií dobových nástrojov nie je exaktná veda a je spojená s množstvom pokusov a omylov. Výrobcovia kedysi nerobili detailné merania v múzeách, nereprodukovali. Taká myšlienka by im pravdepodobne bola úplne cudzia. Proces prebiehal skôr spôsobom odstraňovania chýb. Vytvorili korpus, začali na ňom hrať a pomaly odstraňovali materiál z vŕtania a otvorov tak, aby nástroj naladili smerom nahor. Toto je prirodzený proces, ktorý ale v sebe vždy zahŕňa aj nejaké tie „konštrukčné zlyhania“. Odhadujem, že pri mojom učení som sa musel vzdať približne pätnástich cinkov. Ležia u mňa v dielni na viditeľnom mieste tak, aby som si mohol kedykoľvek pripomenúť chyby a učiť sa z nich. Myslím, že to je veľmi dôležité.  

 Existuje vzťah medzi tvojím spievaním a hrou na cinku?
Väčšina dnešných hráčov prichádza k cinku ako k druhému nástroju, nie som v tomto smere výnimkou. Mnohí z hudobníkov sú pôvodne flautisti, trubkári, značná časť speváci. Myslím si, že každý z interpretačných prístupov, ktoré si so sebou prinášajú, vnáša do hry na cinku niečo špecifické. Keďže sa tento nástroj často opisoval ako zvukovo podobný ľudskému hlasu, rád si predstavujem, že moja osobná skúsenosť túto analógiu odráža. Určite ale existujú prieniky v repertoári, štýle, pri dýchaní, práci s telom, farbe zvuku a podobne. Čo sa týka výroby, musím povedať, že je veľkou úľavou preniesť sa do fyzického sveta: zavesiť koncertné oblečenie do skrine, odísť do dielne, „zašpiniť sa“, pracovať na niečom konkrétnom. Predstavuje to pre mňa istú formu terapie po stresujúcom koncerte alebo nahrávaní. Mnohí speváci na skúškach štrikujú, toto je zasa moje „štrikovanie“. Vytvárať nádherné predmety, ktoré existujú ešte dlho po tom, ako ich dokončím a ich existencia trvá aj po doznení.

Ktorá z teórií o tom, čo spôsobilo zánik cinku, je podľa teba najlepšia?
Najbezpečnejšie je asi povedať, že na všetkých je kus pravdy. Cink ustupoval v priebehu 17. storočia do úzadia, čo umožnilo nástup husliam, hobojom... Ak sa preruší tradícia, v rámci ktorej prechádza poznanie z učiteľa na žiaka, je ťažké stavať z trosiek. To je to, čo sa cinku mohlo prihodiť. Dôvodom, samozrejme, mohli byť aj štýlové zmeny a nová situácia v harmónii, hoci tomu som menej naklonený veriť, pretože cink je schopný adaptácie aj napriek chýbajúcemu siedmemu otvoru a absencii klapkového systému. Keď sa na ňom hrajú neskoršie diela, poviete si: „Veď to znie úplne prijateľne.“ Neviem, prečo by sa potom malo tvrdiť, že štylisticky a kompozične „vyhral“ napríklad hoboj. Avšak je fakt, že o neskorých hráčoch na cinku sa nehovorilo príliš v dobrom a zachovali sa svedectvá aj o naozaj trápnych výkonoch. Pre zlú povesť sa nástroj stal zrejme neatraktívnym pre skladateľov i poslucháčov. To je, samozrejme, len môj odhad.

 V súvislosti s výrobou kópií historických nástrojov sa často diskutuje o miere autentickosti. Hráči snažiaci sa o historicky poučenú interpretáciu sa sťažujú, že výrobcovia svoje „kópie“ upravujú tak, aby sa na nich hralo jednoduchšie.
Vzťah hráč – výrobca má rozmanité podoby, vyvíja sa a vždy je aj o spätnej väzbe. Hráč pomáha výrobcovi, výrobca pomáha hráčovi. Nástroje, ktoré momentálne vychádzajú z mojej dielne, sú odpoveďou na spomínanú spätnú väzbu. Takže s interpretmi spolupracujeme na rovnakom výskume. Vyrábať kópie je, samozrejme, veľmi dôležité. Rovnako ako kontakt s originálnymi nástrojmi, ktoré sú však len zriedkavo aj po vyše štyristo rokoch v hrateľnom stave. No aj pri dobre zachovaných exemplároch je šťastím, ak je presná kópia ihneď použiteľná z hľadiska intonácie. Navyše nie všetky nástroje sú v štandardnom ladení (a1 = 465 Hz) a zamerať sa len na také by obmedzilo naše chápanie. Mimochodom, zmenou mierky nástroja alebo jeho jednoduchou reklasifikáciou nástroj podľa definície prestáva byť kópiou. Povedal by som, že vyrábam cinky v tradícii dobových výrobcov, aby som poskytol vhodné nástroje pre historicky poučenú hru moderným profesionálnym hráčom.

Oni sú v ohnisku môjho záujmu a je to ich umenie, ktoré ženie znovuzrodenie cinku vpred. Veda a dobrá metodológia mi ako výrobcovi poskytujú informácie, ale v každom kroku výrobného procesu je rovnako nevyhnutné samostatné rozhodovanie. Preto je dôležité vnímať to, čo existuje v múzeách v úplnosti, nevyberať si len nástroje, ktoré vyhovujú našej predstave. Je dôležité pracovať spôsobom, ktorý reprodukuje rôznorodosť, snažiť sa identifikovať podstatné idey dávnych nástrojárov. Tento spôsob „interpretácie“ dát je analógiou povinnosti hráča intepretovať. Bez živého predvedenia dielo mlčí v archíve a chýba mu zásadná časť jeho existencie. Je to ako prehrávanie prostredníctvom MIDI. Hudobník vdychuje dielu charakter a život, čo skladateľ od neho nepochybne očakáva. V tomto zmysle môžem prirovnať moju výrobu cinkov k interpretácii.

 Nové technológie prinášajú so sebou aj nové metódy merania a stavby nástrojov. Pomocou tomografie možno na 3D tlačiarni vytvoriť exaktné kópie, ktoré sú však vyrobené z plastu. Zmení materiál zvukový charakter nástroja?
V skutočnosti nie veľmi. Dychové nástroje fungujú odlišne od strunových, kde drevo vedie zvukové vibrácie zo strún cez telo nástroja do ozvučnice. Pri drevených a plechových dychových nástrojoch vzduchový stĺpec vibruje ako stojatá vlna, pričom korpus slúži len ako akási „nádoba“. Možno hovoriť o dutine s otvormi. Niekedy zvádza pripisovať rôzne zvukové kvality drevu, z ktorého je cink vyrobený. Dôvodom je, že to je jediná vec, ktorú vidíme, keď sa na nástroj pozeráme ako na predmet. Všetko podstatné však súvisí s tvarom vŕtania a hmatovými otvormi. Hustota dreva má menší efekt, i keď použitie hustejších driev ako krušpán alebo tropických tvrdých driev bude mať za výsledok hlasnejší, brilantnejší zvuk.

Mäkkšie drevá z ovocných drevín alebo orecha majú zasa tichší a jemnejší zvuk. Ak sa teda použije plast, ktorý má približne rovnakú hustotu ako višňové drevo, výsledok bude znieť ako cink z višňového dreva. Skutočná výhoda 3D tlačiarní nespočíva v možnosti vyrábať lacné nástroje, ale vo vytváraní exaktných kópií s možnosťou opakovania. Je to nedoceniteľný výskumný nástroj. V kombinácii so skenovacími technikami ako tomografia tak môžeme vytvoriť na milimeter presné repliky starých nástrojov, používať ich na koncertoch, cestovať s nimi, pokojne ich naložiť do batožinového priestoru lietadla, plávať s nimi, jednoducho čokoľvek...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.