Ida Černecká: "O kariére klaviristky, ktorá by žila len z koncertovania, som neuvažovala"

Významná slovenská klaviristka a vysokoškolská pedagogička Ida Černecká patrí k umelcom, ktorí dokážu prekročiť hranice vlastnej profesie a výrazne zasiahnuť aj do vecí verejných. Keď máte možnosť urobiť rozhovor s takouto osobnosťou, určite neskončíte len pri rozprávaní o klavíri.

"Spojenie umeleckého a pedagogického poslania považujem za úplne prirodzené."

 Pri zvažovaní budúceho povolania vstupujú u mladého človeka do hry motivácie rôzneho druhu. Aká bola tá vaša?
Moja motivácia vychádzala z rodinného prostredia. Mama bola speváčka, ktorej manžel nedovolil účinkovať v divadle, tak sa od mlada venovala pedagogike. Tým, že mnohí jej žiaci chodili aj k nám domov, som bola obklopená spevom. Otec, profesor francúzštiny a slovenčiny, pracoval po celý život na Vysokej škole múzických umení ako vedúci knižnice a nejaký čas externe študoval spev na konzervatóriu. Mal mimoriadny vzťah k hudbe, a nielen k nej, ale ku všetkým druhom umenia.
Mám pocit, že spev poznačil môj interpretačný štýl. Otcov mimoriadny prehľad v oblasti kultúry a umenia zasa ovplyvnil môj osobnostný profil. Na klavíri som začala hrať ako štvorročná, bez profesionálneho vedenia, pod sporadickým dozorom matky. Na ľudovú školu umenia som nastúpila tak ako všetky deti, sedemročná.

Povyhrávala som rôzne súťaže, ale všetko to bolo akoby mimochodom. Dodnes si spomínam na rozhovor s členmi poroty po súťaži v Prahe, v ktorom ma zaskočili otázkou, koľko cvičím. Keďže som príliš veľa necvičila, porozprávala som im radšej o svojej práci šéfky školského rozhlasu. O tom, ako každú stredu musím sama napísať niekoľko článkov a prečítať ich pod rôznymi menami, lebo mi nikto žiadne príspevky nedodal. Dnes sa nad tým pousmejem, no táto príhoda čosi naznačila. Vždy ma priťahovala práca v rozhlase a o niekoľko desaťročí neskôr som v spolupráci s hudobnými redaktorkami Vierou Režuchovou a Etelou Čárskou pripravila niekoľko relácií, v ktorých som účinkovala ako autorka textu i ako interpretka.

Myšlienka študovať hru na klavíri vyplynula prirodzene. O kariére koncertnej klaviristky som neuvažovala. Mojou ambíciou bola hudba, pričom nebolo podstatné, v akej forme ju budem realizovať. Neskôr som to vnímala ako určitý hendikep. Neorientovala som sa príliš v podmienkach koncertného uplatnenia a ani som tomu nevenovala špeciálny záujem. Jediná slovenská koncertná agentúra nemala významnejšie kontakty smerom do zahraničia a Slovensko je teritoriálne príliš malé, aby uživilo väčší počet sólistov. Situácia je aj dnes rovnaká, možno ešte nepriaznivejšia. Príliš sme sa neposunuli k lepšiemu. Vyžiť iba z koncertnej činnosti je pre Slováka, ktorý neplánuje odísť do zahraničia, takmer nemožné.

 Dlhodobo pôsobíte ako pedagogička klavírnej hry na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bije sa vo vás koncertný umelec a pedagóg?
Nezvádzam žiadne vnútorne zápasy. Spojenie umeleckého a pedagogického poslania považujem za úplne prirodzené. Človek má možnosť pracovať na repertoári, ktorý sám nehrá, stretávať sa s rôznymi typmi talentu, s rôznymi typmi osobností. Nie je uzavretý iba sám do seba, čo je veľkým obohatením. Napokon aj moje pedagogičky v Moskve učili a aktívne hrali. Ony boli pre mňa žiarivým príkladom, že to musí ísť. Chcela som v tom pokračovať.

 Máte za sebou úctyhodnú pedagogickú prax. Je súčasný študent iný ako študent v minulosti?
U študenta je najdôležitejšie, s akými ambíciami na školu príde. Podľa toho sa správa. V našom systéme hudobného školstva mnohí študenti prichádzajú na vysokú školu pomerne neskoro na to, aby ich pedagóg mohol výraznejšie osobnostne i profesionálne ovplyvniť. Najmä špičkoví absolventi konzervatórií majú pocit, že skôr než vedomosti, potrebujú kontakty. Prípadne pripísať si do životopisu nejaké „zvučné meno“. Podľa toho si vyberajú aj vysokú školu a pedagóga, u ktorého síce nebudú mať veľa hodín, ale jeho meno „okrášli“ ich umelecký životopis.

Iný typ študentov je zasa zameraný na získanie diplomu. Ich vzťah k štúdiu i k umeniu je pragmatický – urobiť iba toľko, koľko je najnutnejšie pre ukončenie školy. A potom je ešte jeden, ten najvzácnejší typ študentov, ktorí svoj život spojili s hudbou. Prídu s ideálnou predstavou o rozšírení si umeleckého obzoru. Chcú sa niečo naučiť, využiť všetky možnosti, poskytované súčasnou vysokou školou. Aktívne sa zúčastňujú na rôznych medzinárodných výmenných programoch, súťažiach, workshopoch. Tí na sebe pracujú a vytvárajú pozitívnu, inšpirujúcu atmosféru. Veľmi ma teší, že stále máme aj takúto skupinu študentov – budúcich umelcov a učiteľov, ktorí budú pôsobiť na ďalšie generácie a pestovať kultúrne prostredie.

Najdôležitejší je človek, potom umelec, hudobník a napokon klavirista

 Genéza vášho štúdia je nezvyčajná. Bola to náhoda alebo vedomý postup?
Zo základnej umeleckej školy na Konzervatórium som prešla plynule. Po absolutóriu Konzervatória sa už vynoril celý rad otázok. Špičkoví absolventi totiž aj v minulosti hľadali cestu, ako odísť študovať niekam do zahraničia alebo „aspoň do Prahy“. Pretože môj otec pôsobil na VŠMU, bolo priam otázkou cti pokračovať v štúdiu na tejto škole. Som mu vďačná, že ma nasmeroval práve sem. S odstupom času môžem konštatovať, že som mala možnosť dosiahnuť vzdelanie na vysokej úrovni. Bratislava má výhody vďaka svojej polohe medzi Viedňou a Budapešťou. Izolovaná nebola v podstate nikdy. Pôsobili tu pedagógovia, ktorí priniesli vplyvy českej, nemeckej, viedenskej i maďarskej školy. V Bratislave účinkovalo veľa vynikajúcich svetových umelcov, nielen na Bratislavských hudobných slávnostiach, ale i v abonentných cykloch Slovenskej filharmónie. Netuším, ako to v tých časoch organizátori dokázali. Okrem toho žiť v Bratislave v tých časoch znamenalo i možnosť sledovať mimoriadne kvalitné umelecké relácie, ktoré vysielala viedenská televízia.
Študovala som v triede profesora Rudolfa Macudzińského. Vyžadoval precíznosť a profesionalitu. Zároveň bol veľkým realistom so zmyslom pre humor, v čom ma určite ovplyvnil. Sám bol, dá sa povedať, multikultúrne orientovaný. Napoly Poliak, napoly Nemec, absolvent českej Kurzovej školy, ktorý sa rozhodol žiť v Bratislave. Svojich žiakov neobmedzoval, podporoval ich ambície navštevovať zahraničné klavírne semináre a rôzne štipendijné pobyty.

 Ako ste sa dostali k štúdiu v Moskve?
Práve prostredníctvom medzinárodného seminára vo Weimare. V prvom roku som pracovala s profesorkou Tatianou Nikolajevovou, ktorá sa zameriavala najmä na diela Bacha a Beethovena, o rok neskôr som sa cez náročnú prehrávku dostala do kurzu profesorky Viery Gornostajevovej a pracovala s ňou na Beethovenovej Sonáte c mol op. 111 a iných skladbách. Hlboko na mňa zapôsobila. Práve u nej som našla pokračovanie tradície, záhadným spôsobom spojenej s tým, čo mi poskytovalo rodinné zázemie. Ako pokračovateľka „nejgauzovskej“ línie bazírovala na všeobecnom rozhľade v oblasti umenia, význame hudobného obrazu a na inteligencii. Vysoká profesionalita bola prostriedkom k zmysluplnej interpretácii. V kontakte so školou Genricha Nejgauza ma najviac oslovila jeho hierarchia hodnôt. Najvyššie je človek, potom umelec, hudobník, a napokon klavirista. Podľa môjho názoru je to jedinečný spôsob výchovy, aktuálny aj v súčasnosti.

V živote sa však stretávame s opačnou hierarchiou. Ak chce klavirista urobiť kariéru, poradie je obrátené. Odmlada hodiny a hodiny cvičí, aby čo najskôr upútal manažérov, prípadne vyhral nejakú medzinárodnú súťaž. Potom je potrebné, aby hral čo najviac sólisticky i v rôznych komorných zostavách, potrebuje byť spoľahlivým a pohotovým hudobníkom. To, či sa vyzná v ostatných druhoch umenia, už zaujíma málokoho a to, aký je človek, už vonkoncom nie je rozhodujúce. Dokonca umelec vysokých morálnych kvalít je v súčasnosti pre médiá málo atraktívny.

 Bola pre vás Moskva veľkou zmenou v porovnaní s tým, čo ste absolvovali v Bratislave?
Prvý kontakt s ruskou školou som zažila už vo Weimare. Základné princípy som poznala a vedela som, do čoho idem. Pod vedením Macudzińského som získala výborný profesionálny základ, štýlový či interpretačný poriadok v hudbe, skrátka, klasickú prípravu. Potrebovala som umelecky dozrieť, rozšíriť paletu hudobného výrazu, získať nové inšpirácie. Moskva pre mňa nepredstavovala zmenu, skôr akúsi nadstavbu. Kým pred Moskvou som sa sústreďovala na klasicistický repertoár, neskôr som sa zamerala na romantizmus, najmä Chopina, Schumanna... V klavírnej triede Gornostajevovej a jej vtedajšej asistentky Eleny Richterovej vzniklo mimoriadne tvorivé prostredie. Na vyučovacích hodinách sedeli a navzájom sa počúvali všetci spolužiaci. Medzi nimi i Dina Joffe, Eteri Andžaparidze, Pavel Jegorov či Ivo Pogorelić. Dnes patria ku svetovej klavírnej špičke. Sú to krásne spomienky na mimoriadne plodné obdobie štúdií.   

Súčasné vysoké umelecké školstvo dopláca na generačnú nevyváženosť

 Absolventi vysokých škôl riešia problémy s uplatnením na trhu práce. Ako to vyzeralo vo vašom prípade po návrate z Moskvy?
Nastúpila som učiť na bratislavské Konzervatórium. Vtedajší riaditeľ mal záujem pritiahnuť mladých pedagógov a zvyšovať úroveň vďaka absolventom zahraničných škôl. Na vysokej škole nebol zaužívaný systém asistentov, hoci Macudziński o takúto formu prejavil záujem. Angažovali sa umelci s dlhoročnou praxou, ktorí mali „meno“. S odstupom času vysoko hodnotím svoju skúsenosť so žiakmi Konzervatória. Po nástupe na vysokú školu mi veľmi pomohla. Napriek tomu považujem za mimoriadne prospešné, ak má mladý, začínajúci pedagóg možnosť nadobúdať prvé skúsenosti pod supervíziou profesora ako jeho asistent. Súčasné vysoké umelecké školstvo v niektorých študijných programoch dopláca na generačnú nevyváženosť, čo sa okrem iného prejavuje aj v problémoch s garantmi. Profesor, ktorý nevychoval nasledovníkov, nebol kvalitným pedagógom.

 Vaše meno figuruje aj medzi členmi pracovnej skupiny akreditačnej komisie pre umelecké programy. Boli ste aj pri prvých krokoch aplikácie uznesení, ktoré zachytáva Bolonská deklarácia. Ako vnímate tento reformný proces s odstupom času?
Bolonská deklarácia má veľký význam v otázke ekvivalencie vysokého školstva. Pre umelecké školy znamenala prínos, ale aj určité obmedzenia, prijímané s nevôľou. Proces sám osebe by bol prospešný, no jeho aplikácia sa často spája s diktátom a s prehnanou administratívou, ktorá vysoké školy odpútava od podstaty ich činnosti, od vzdelávania. Umelecké školstvo a byrokratické myslenie sa vzájomne vylučujú.

Fakulta má napríklad záujem usporiadať cyklus koncertov a workshopov s medzinárodnou účasťou. Skvelá myšlienka, no kde zohnať financie? Kto bude vypisovať projekty, žiadosti o granty, kto zabezpečí nekonečnú administratívu? Pedagógovia sedia za počítačmi namiesto toho, aby sa venovali odbornej stránke. Prehnaná administratíva a neustále sa meniaca legislatíva sa premietajú i do práce akreditačnej komisie. Najmä v tých oblastiach, ktoré vychádzajú z číselne spracovaných údajov. Vzniká priestor pre výrobu skvelého materiálu, kde bude všetko optimálne sedieť – počet pedagógov, počet študentov, počet akcií, množstvo financií pridelených na projekty, počet doktorandov na školiteľa a pod. Avšak tieto údaje neodzrkadľujú kvalitu vzdelávania. Dostávame sa do virtuálneho sveta, v ktorom je možné vytvoriť ideálnu vysokú školu na papieri.

 V súčasnosti sa veľa diskutuje o požiadavke prepojenia vzdelávacej inštitúcie s praxou. Ako sa s ňou vyrovnáva vysoké umelecké školstvo?
Podľa mojich predstáv by umelecká vysoká škola mala mať kvalitný stabilný tím pedagógov, ktorí zabezpečujú odbornú aj generačnú kontinuitu. Popritom môže v niektorých špecifických programoch prizývať na jednorazové čiastočné pôsobenie výnimočné osobnosti z praxe. Mnohí z nich – najmä významní umelci – nemajú vzťah k systematickej pedagogickej práci, no pre študijný proces sú nezvyčajným prínosom a inšpiráciou. Z ekonomických dôvodov sa však takéto riešenie uplatňuje veľmi sporadicky. Vo vzťahu k študentom zasa pozorujeme isté problémy pri ich uvádzaní do koncertného života. Nedostatok príležitostí spôsobuje, že mladý klavirista sa dostáva do medzinárodnej konfrontácie bez pódiových skúseností a nedokáže psychicky konkurovať oveľa sebavedomejším a skúsenejším kolegom z iných krajín.

Súkromné investície na seba nechajú ešte dlho čakať

 Okrem pedagogickej činnosti aktívne účinkujete aj koncertne. S čím podľa vás zápasí koncertný život na Slovensku?
Ak sa vyjadrím jednoducho, tak s neprehľadnou ponukou, vysoko prevyšujúcou dopyt, pričom otázka hodnôt je druhoradá alebo vôbec nezaujímavá. Máme nedostatok profesionálnych koncertných agentúr, ktoré by dokázali zaručiť kvalitu, a zároveň zabezpečiť koncerty organizačne i finančne. Mnoho interpretov zobralo svoje účinkovanie „do vlastných rúk“ – majú vlastné agentúry, organizujú koncerty a festivaly, vypisujú žiadosti o granty a pod. Takýto stav nepovažujem za optimálny. Mali by sa venovať predovšetkým umeniu. Skôr či neskôr sa tieto aktivity na ich interpretačnom umení prejavia.
Druhým a zásadným problémom sú peniaze. Súkromné investície v podobe sponzoringu na seba nechajú ešte asi dlho čakať. V našom prostredí nemáme v tomto ohľade žiadne tradície, na rozdiel napr. od susednej Viedne, kde niektoré rodiny a firmy dlhodobo prispievajú na umelecké podujatia. Zatiaľ sú rôzne štátom a verejnými inštitúciami dotované projekty jedinou zárukou existencie hudobného života na Slovensku. Štát investuje do kultúry značné financie, problémom však zostáva, kam sú nasmerované a ako sú prerozdeľované a využité.

Je absurdné, ak sa o svoj podiel z jedného balíka financií uchádzajú usporiadatelia koncertu klasickej hudby, organizátori súťaže krásy alebo psích záprahov. Priamo do oblasti „vážnej hudby“ v porovnaní s inými krajinami plynú minimálne prostriedky. Pozoruhodná je situácia, kedy štátom podporované inštitúcie namiesto prirodzenej spolupráce navzájom uzatvárajú rôzne dohody, správajú sa k sebe, zrejme pod tlakom, ako súkromné firmy. Kvalitné umenie sa nemôže riadiť zákonmi trhu. Po tisícročia prežilo vďaka podpore niektorých osvietených panovníkov, bohatých mecenášov, či už to bola cirkev, šľachta, meštianstvo a pod. V mnohých krajinách to funguje dodnes.

 

 

Ako aktívna koncertná umelkyňa prichádzate do kontaktu aj s hudobnou kritikou, resp. hudobnou publicistikou...
Kritika, a do istej miery aj publicistika, sú často vnímané problematicky. Sme prostredie veľmi malé, každý každého pozná, určité názorové skupiny sú prehľadné. Umenie nie je jednoznačne hodnotiteľné, je prejavom osobnosti a subjektom je zároveň i percipient. Ak vyjde na koncert jediný ohlas, ktorý má slúžiť ako „dôkaz hodnoty výkonu“, môže to byť zavádzajúce. Ak by ich vyšlo viac, čitateľ má možnosť vytvoriť si optimálny obraz. V nedávnej minulosti sme napríklad v bratislavskej tlači na jeden výkon bežne zaznamenali aj niekoľko recenzií rôznych autorov. Momentálne máme iba jeden odborný hudobný časopis, ktorý mapuje hudobný život na Slovensku a ostatná tlač o hudobnú publicistiku a kritiku záujem nemá. Pokiaľ bude na Slovensku dvesto interpretov a desať recitálov za rok, aj počet klaviristov bude pre nedostatok príležitostí klesať. Nemôžeme očakávať, že s kritikou a publicistikou to bude inak.

 Nevyhnutnou podmienkou kvalitného interpretačného výkonu je nástroj. Na akej úrovni je náš nástrojový park?
Nástrojové vybavenie koncertných sál v štátom podporovaných inštitúciách ako Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice či Štátny komorný orchester v Žiline je oveľa lepšie ako vybavenie škôl či komorných koncertných sál v iných mestách na Slovensku. VŠMU je v porovnaní s podobnými školami v zahraničí, napr. v Čechách alebo v Poľsku, vo veľkej nevýhode. Kúpa kvalitného klavíra nie je u nás jednoduchou záležitosťou. Situácia je zamotaná. Pre ilustráciu – nedávno v Trenčíne mienili kúpiť do galérie klavír značky Steinway & Sons, a dokonca aj mesto bolo ochotné investovať finančné prostriedky. Všetko stroskotalo na výberovom konaní, resp. na legislatíve. Významné svetové firmy nemajú záujem prihlasovať sa do zložitého systému výberového konania za účelom predaja jedného nástroja. Ten sa teda môže uskutočniť iba s pomocou sprostredkovateľskej firmy, čím sa neuveriteľne predražuje. Ďalším problémom je vyplatenie zálohy, ktorú v tak veľkej výške štátna inštitúcia nemôže realizovať. Čiže aj tam, kde by bola ochota, sú ťažkosti. V tejto súvislosti sa však žiada pripomenúť aj nedostatok kvalitných odborníkov v oblasti ladenia a údržby nástrojov.

Len málo výkonných umelcov venuje čas a priestor odbornej  reflexii hudobnej interpretácie

 V posledných rokoch sa pravidelne podieľate na príprave a realizácii stretnutí s učiteľmi základných umeleckých škôl...
K tejto aktivite ma pred niekoľkými rokmi primäla docentka Eva Fischerová, ktorá dve desiatky rokov pripravovala letné semináre pre učiteľov ZUŠ. Najprv ma prizývala k účinkovaniu a neskôr k aktívnej spolupráci. Najmä v posledných rokoch sa táto akcia nevídane rozšírila a okruh záujemcov z radov učiteľov neustále stúpa. A to napriek veľmi skromným finančným podmienkam. Akciu organizuje tím nadšencov bez nároku na akýkoľvek honorár. Popri Bratislave chodievam prednášať do Brna na Klavírne soboty a do Metodického centra pri JAMU. Sú to pravidelné cykly prednášok a koncertných vystúpení pre učiteľov klavírnej hry v Česku a sú mimoriadne dobre navštevované a obľúbené. Zároveň som členkou porôt mnohých detských i mládežníckych súťaží nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

V tomto roku sa podarilo i u nás, na Katedre klávesových nástrojov VŠMU, rozvinúť spoluprácu so základnými umeleckými školami a konzervatóriami. V poslednom období investujem veľa zo svojho času do stimulácie tých, ktorí sa venujú hudobnému vzdelávaniu na základnom stupni. Zámerne nehovorím o výchove, pretože u nás sú odborne kvalifikovaní učitelia. Málo rozvinutý koncertný život nie je iba výsledkom nedostatku finančných prostriedkov, je zároveň prejavom nižšieho záujmu obecenstva o koncerty, a to napriek ich ekonomickej dostupnosti. Mládež je priam atakovaná médiami, ktoré uprednostňujú ľahšie vnímateľné žánre a hudobná výchova na všeobecných základných školách je často formálnou záležitosťou s minimálnym priestorom v učebných plánoch. Zostávajú teda základné umelecké školy. Od nich závisí ďalší osud rozvoja hudobného umenia na Slovensku. Ak im nebudeme venovať dostatok pozornosti, o niekoľko rokov už nebude koho učiť a nebude ani komu hrať.

 Ste pravidelnou členkou porôt medzinárodných súťaží u nás aj v zahraničí. Ako je na tom naša mládež?
Myslím, že sme v priemere na štandardnej úrovni. Vo vekovej kategórii 11 – 12 ročných dosahujeme aj výrazné výsledky. Následne však mladé talenty akoby začínali stagnovať. V okolitých krajinách preberá starostlivosť o talenty vysoká škola alebo konzervatórium. U nás je toto riešenie stále veľmi netradičné a sporadické. Napr. v Poľsku i v Maďarsku je úplne bežné priradenie mimoriadne nadaných detí pod záštitu vysokých umeleckých škôl. Existuje krásna spolupráca na všetkých troch stupňoch vzdelávania. Deti majú svojho pedagóga na základnej škole, a pritom sa s nimi pravidelne zaoberá aj pedagóg vyššieho stupňa. Pravda, taký, ktorý má o prácu s deťmi záujem. U nás sa tento model nedarí presadiť nielen z organizačného, ale aj z odborného hľadiska. Zabúda sa, že výnimočne nadané deti formuje nielen ich učiteľ, ale aj prostredie, ktoré stimuluje a skvalitňuje konkurencia.

 Do nášho profesionálneho diskurzu ste o. i. vniesli odbornú reflexiu problematiky tónotvorby, teda problematiku, úzko súvisiacu s teóriou hudobnej interpretácie. Kam sa odvtedy pohlo publikovanie prác v tejto oblasti?
Máte zrejme na mysli oblasť výskumu v umení, o ktorý máme veľký záujem. Je to veľmi citlivá téma. Len málo interpretov venuje čas a priestor reflexii interpretácie. Problémom je totiž akási nechuť k verbalizácii hudobno-interpretačnej sféry. Často sa aj medzi odborníkmi stretávame s rôznymi predstavami o obsahu takéhoto výskumu. Či už je to otázka tónotvorby, frázovania, artikulácie alebo problematika autorského zápisu či osobnostného vkladu interpreta, metodických problémov a pod. Práce, ktoré u nás vychádzajú, sú značne závislé od zahraničnej literatúry. Chýba samostatný výskum. I keď určitý posun pozorujeme, zatiaľ sme v tejto oblasti v začiatkoch.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020