Oliver Gerlach sa venuje výskumu a interpretácii chrámového spevu východných ortodoxných kresťanských cirkví, no pomerne neortodoxným spôsobom. Keď s ním diskutujete, rozhovor sa začína niekde pri zážitkoch z terénneho výskumu v zapadnutej juhotalianskej dedinke, pokračuje Osmanskou ríšou a výkladom prepletených politických vzťahov búrlivého 11. storočia, a odrazu je pri reflexii akademickej debaty o gregoriánskom choráli, ktorá je na jeho vkus príliš bigotná. A potom sa vráti na začiatok, aby vám pustil clivú melódiu babičky, ktorá v arbereštine spieva o svojej osamelosti v dome, odkiaľ už odišli deti, a táto jednoduchá melódia vám spôsobí zimomriavky. Historickú pravdu sa Gerlach snaží odkrývať v jej komplexnosti, rozporuplnosti a mnohovrstvovosti. Túto povahu dejín podľa neho zrkadlia práve živé tradície, na ktorých výskume dokladá, že aj striktné delenie kresťanského chrámového spevu podľa východného a západného rítu je do značnej miery zjednodušujúcou ilúziou. To najzaujímavejšie je vždy niekde medzi. Aj Gerlach sa nachádza tak trochu na pomedzí akademického výskumu a praxe, ako aj medzi hudobnou históriou a etnomuzikológiou.
Si muzikológ na voľnej nohe. Ako sa ti darí realizovať tvoj výskum?
Nie som len muzikológ, ale aj hudobník. Pred siedmimi rokmi som sa z Berlína presťahoval do Neapola. Jedným z dôvodov bolo, že som chcel lepšie pochopiť oblasť svojho výskumu – hudobné tradície albánskej menšiny v južnom Taliansku. Zaoberám sa aj tým, ako pristúpiť k interpretácii. Uvedomujem si, že človek môže stráviť množstvo času historickou rekonštrukciou, alebo sa pozrieť na vec z etnomuzikologického pohľadu či z pohľadu praktického muzikanta. Je to pre mňa veľmi osobná otázka a vždy hľadám spôsob, ako sa čím viac napojiť na tradíciu. Keď pripravujem koncert so svojím súborom Ensemble Ison, zameraným na hudbu stredoveku, vždy je tam časť, kde spievame my, ale často sa zúčastnia aj speváci z bulharského kostola, teda nositelia tej tradície. V druhej časti koncertu zvyknem pozvať týchto tradičných hudobníkov, aby spievali už čisto bez našich zásahov. Beriem to tak, že oni ako skutoční nositelia živej tradície naozaj nepotrebujú moje rady alebo usmernenia. Takéto koncerty sme realizovali v Berlíne. Tradiční hudobníci tu vystupovali vedľa nás a mojím jediným zásahom bolo vlastne len pozvanie, aby sa na vystúpení zúčastnili.
Pred rokmi si bol aj spevákom v bulharskom pravoslávnom kostole v Berlíne. Ako sa ti podarilo stať sa súčasťou komunity, hoci nie si Bulhar ani člen cirkvi?
Túto otázku dostávam často. Aj Gréci sa ma zvyknú pýtať: Veď ty si Nemec, ako môžeš spievať pravoslávne spevy? Moja odpoveď je zvyčajne taká, že ani byť Grékom niekedy nestačí. Beriem to tak, že keď ma kňaz zavolá, aby som bol súčasťou obradu, tak som jeho súčasťou a zvyšok už nie je mojou zodpovednosťou. Nie je to môj problém, ale skôr problém toho kňaza. (Smiech.)
Strávil si dosť času v Bulharsku s kňazmi a mníchmi, spoznávajúc tradíciu východného chrámového spevu. Aký bol tvoj osobný benefit zo vstúpenia do týchto svetov?
Myslím si, že už samotné vstupovanie do iného sveta je pre človeka výhodou. Pre mňa je to vždy cenná skúsenosť môcť sa učiť od speváka, ktorý sa venuje tradičnej hudbe, a to bez ohľadu na to, o akú tradíciu ide. Keď ti chrámový spevák dôveruje a je ochotný s tebou pracovať, je to vždy veľká česť. Neviem, ako to je v Grécku, tam som nikdy nebol a, samozrejme, veľmi záleží na tom, na koho narazíš. V Bulharsku som mal šťastie, lebo kontakt sprostredkovala moja bulharská kolegyňa a priateľka, ktorá už predtým navštevovala daný kláštor a podarilo sa jej získať si dôveru vzdelaného mnícha, ktorý sa potom venoval aj mne. Vzhľadom na to, že je žena, je výnimočné, že sa jej to podarilo. Myslím si, že keď tradičný pravoslávny bulharský spevák vníma záujem a úctu k jeho tradícii, otvorí sa aj neveriacemu Nebulharovi. Keď ti taký človek začne dôverovať, je to veľmi osobná vec. Myslím, že mních, s ktorým som pracoval v Rodopách v Bulharsku, veľmi ovplyvnil spôsob mojej práce. Ja osobne som v ňom vnímal určitý druh svätosti.
Svätosti?
Áno. Nebol to, samozrejme, svätec v kánonickom zmysle. Myslím tým jeho špecifický prístup k životu a spôsob žitia a komunikácie s vonkajším svetom. Špecifikom tohto mnícha bolo práve to, že hovoril veľmi otvorene a úprimne. Dokonca aj s novinármi, ktorí prichádzali do jeho cely. A to je veľká výnimka, hlavne ak robíš výskumy s klerikmi. Klerici sú často tak trochu ako politici, nechcú, aby vonkajší svet poznal skutočné problémy cirkvi. Keď máš respondenta, ktorý je úprimný, znamená to naozaj veľa. Možno nebudeš môcť publikovať všetko, čo sa dozvieš, ale pre výskumníka to prispieva k lepšiemu pochopeniu cirkevnej tradície.
A ako si sa vlastne dostal k starej hudbe?
Študoval som v Berlíne a neskôr v Bazileji, kde som stretol aj Vlada Zvaru, čo už len kvôli tomu stálo za to. (Smiech.) Dlho som sa o starú hudbu vôbec nezaujímal. V Berlíne vtedy nebola žiadna schola cantorum, ale stretol som tam mnoho talentovaných hudobníkov so záujmom o starú hudbu, najmä z východného Berlína, z prostredia Akademie für alte Musik. Ako študent som na univerzite robil seminár o notredamskej škole, o Leoninovi, Perotinovi a ranej polyfónii. Zaujímali ma všetky historické spôsoby vkladania inej hudby do jednohlasného chorálu. Zistil som, že tam existovala veľká miera improvizácie, podobne ako v barokovej hudbe alebo napríklad v jazze. Veľmi ma vtedy zaujal teoretik Hieronymus de Moravia, ktorý v 13. storočí vyučoval v Paríži a nesúhlasil so spevákmi, ktorí často menili tónorod, čo mu pripomínalo skôr byzantský spev. Hieronymus píše, že zmeny tónorodu sú prijateľné v organe, nie však v chorálovom speve. Parížski speváci však uplatňovali zmenu tónorodu aj na pôde chorálu. Podáva nám tak veľmi zaujímavé svedectvo o rozmanitosti, ktorá existovala v katolíckej cirkvi, skôr než sa etabloval gregoriánsky chorál.
Pokiaľ ide o hudbu, katolícka cirkev zmenila kurz po druhom vatikánskom koncile a začala sa otvárať novej duchovnej piesni a rôznym podobám gospel music. Stalo sa niečo podobné aj vo východných cirkvách, ktoré čerpajú z odkazu Byzancie? Boli aj tam nejaké snahy modernizovať hudbu v chráme v súlade s meniacou sa dobou?
Našťastie nie. Ortodoxní veriaci sú na svoju tradíciu nesmierne hrdí. Myslím si, že katolíci – sledujem to najmä v južnom Taliansku – spievajú počas bohoslužieb čoraz menej. Osobne to vnímam tak, že tento trend reflektuje aj vzťah cirkvi k Bohu a považujem to za nedobré znamenie.
Predmetom tvojho výskumu je tradícia albánskej menšiny v južnom Taliansku. Ide o etnické spoločenstvo a zároveň náboženské spoločenstvo. Ako prišli Albánci do južného Talianska?
História tohto regiónu je veľmi komplikovaná. Byzantská časť Talianska sa dostala pod katolícku administráciu počas nadvlády Normanov ako výsledok dohody medzi Normanmi a pápežom. Normani boli akceptovaní ako sekulárni vládcovia a ich klerici boli od 11. storočia povinní zúčastňovať sa na pápežských synodách. Kresťanskí utečenci z Albánska sa v regióne južného Talianska začali postupne usádzať asi od 15. storočia. Národnostná menšina Arberešov (Arbëreshë) dnes žije v krajoch Apúlie, Kalábrie, Molise a Sicílie, hovoria arbereštinou a väčšina z nich sa hlási k italo-albánskej cirkvi s byzantským rítom.
Udržali si Italoalbánci kontakt s Albánskom?
To je zaujímavá záležitosť. Italoalbánci nielenže mali kontakt s domovinou, ale práve oni, Albánci žijúci mimo Albánska, vytvorili špecifickú albánsku identitu a patriotizmus. Súvisí to s pomerne rozporuplnou historickou osobnosťou – s Georgom Kastriotom Scanderbergom, ktorý žil v 15. storočí. Najprv vyberal dane v albánskej provincii, z ktorej pochádzal, potom spravil vojenskú kariéru a pracoval pre neapolského kráľa. V tom čase už bolo ustanovené Kráľovstvo dvoch Sicílií, ktoré zahŕňalo Neapol ako administratívne centrum, Apúliu a ostrov Sicíliu. Scanderberg veľmi úspešne chránil toto územie pred francúzskymi útočníkmi. Neskôr v Albánsku bojoval proti osmanským vojskám a zjednocoval kresťanov pod zástavou rodu Kastriotov, na ktorej bol dvojhlavý orol, symbol Konštantínopolského patriarchátu.
Takže Albánci si vytvárali svoju národnú identitu mimo Albánska?
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
O menšine Arbëreshë (Arberešovia)
Gerlachova štúdia "Competences in Italo-Albanian Multipart Song during the last 60 Years"
Oliver GERLACH je nemecký muzikológ a hudobník. Žije striedavo v Berlíne a v Neapole. Študoval muzikológiu, komparatívnu religionistiku a germanistiku v Heidelbergu, Bazileji a na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Svoju dizertačnú prácu venoval výskumu modálneho systému oktoechos a s ním súvisiacimi tradičnými formami hudobnej improvizácie. Je umeleckým vedúcim súboru stredovekej hudby Ensemble Ison. Vo svojom výskume sa pohybuje na pomedzí hudobnej histórie a etnomuzikológie. Zaoberá sa liturgickou hudbou západnej aj východnej kresťanskej tradície, aktuálne skúma kultúru a hudobné tradície balkánskych menšín v južnom Taliansku.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.