Skladateľ PETER ZAGAR vstúpil 21. decembra 2021 do klubu šesťdesiatnikov. Spolu s niekoľkými priateľmi sme na to zareagovali vytvorením deväťdesiatminútovej relácie pre Slovenský rozhlas a zorganizovaním koncertu združenia Albrechtina. Koncert sa však napokon presunul vďaka premenlivosti protipandemických opatrení. Komplementárnym výsledkom spomínanej rozhlasovej relácie sa však stal aj tento rozhovor. Prebiehal v trojici; oslávenca Petra Zagara spovedal mladší (Ján Klíma – JK) a starší muzikantský kolega (Vladimír Godár – VG).
VG: Oddeľuje nás päť rokov – ja som ročník ’56, Peter je ročník ’61. Ak si dobre pamätám, k nášmu prvému stretnutiu došlo niekedy v roku 1979 alebo 1980. Bol som vtedy vysokoškolák zamestnaný v redakcii Opusu na Dunajskej ulici. Keď som tu raz zdvihol telefón, Michal Palovčík ma zavolal do Pravdy na stretnutie. Tu mi povedal, že jeho kolega Zagar má syna, ktorý by chcel študovať skladbu a práve študuje na strednej škole. Potom sme sa už s stretli (s Petrom) v redakcii na Dunajskej ulici. Pýtal som sa ťa na tvoje hudobné lásky. Pokiaľ si pamätám, rozprával si mi o Pink Floyd a Yes. Tak som si to preinterpretoval ako inklináciu k hudbe, ktorá sa v tom čase nazývala art rock. Netušil som vtedy, že si strávil niekoľko rokov v Londýne, ktorý bol vlastne centrom vývoja rocku. Povedal som ti, že si neviem dosť dobre predstaviť, že by som niekoho učil skladbu, ale vedel som, že Viťo Kubička mal ambície tohto typu. Tak som vás skontaktoval, no pri vašich stretnutiach som už prítomný nebol.
JK: Mohli by ste tieto roky vášho života ešte detailnejšie opísať? Aká bola tá cesta od prvých kontaktov s hudbou cez onen Pink Floyd až dovtedy, keď ste začali zapisovať vlastnú hudbu?
PZ: Moja prvá spomienka na hudobný zážitok pochádza z čias, keď som mal asi päť rokov. Mama alebo teta (to si už nepamätám) mi kúpila hračkárske husličky. Dala sa na nich napodobňovať hra na husliach, ale v skutočnosti to bolo iba nepríjemné škrípanie. Spomínam si, ako som stál v kuchyni s husľami pod bradou, trel som sláčik o struny a spieval som vymyslenú melódiu, ktorá mala akože prekryť ten nepekný škripot. Teta sedela pri stole a plakala… V ďalších rokoch mala na mňa veľký vplyv hudba, ktorú som počúval ako tínedžer. Určite to bol takzvaný progresívny alebo artificiálny rock. Ale to som si uvedomil až oveľa neskôr. Pamätám sa však aj na jednu platňu, ktorú sme mali doma. Na obale bolo napísané Johannes Brahms: Klavírny koncert číslo 1 d mol. Ani neviem, prečo som si ju pustil, lebo vtedy som počúval Led Zeppelin a Pink Floyd. Pocit z Brahmsovej hudby si pamätám dodnes. Tá skladba ma doslova vtiahla do sveta vážnej hudby. Samozrejme, je to zjednodušenie, lebo paralelne som chodil aj na hodiny hry na klavíri a aj to bol most, ktorý ma preniesol zo sveta populárnej hudby do vážnej hudby. Zážitok z Brahmsovej skladby bol však veľmi silný a Brahms zostal pre mňa na celý život jedným z najobľúbenejších skladateľov. Jeho hudba sa ma dodnes bytostne dotýka.
Kvôli pobytu v Londýne som musel vynechať pár rokov štúdia klavírnej hry na Ľudovej škole umenia a ísť na konzervatórium po základnej škole sa zdalo nereálne či priam nemožné. Tak som išiel študovať na gymnázium, ale hudba ma neopustila. Nejako som sa dozvedel, že na vysokú školu sa dá ísť aj bez konzervatória, ak idete študovať kompozíciu, a nie nástroj. Začal som si zháňať niekoho, kto by ma pripravil na prijímacie skúšky; práve vtedy sme sa, Vlado, stretli, hoci o pozadí, ktoré si spomenul, som nevedel. Netušil som o intervencii Michala Palovčíka. Potom som sa dostal k Viťovi Kubičkovi, ktorý ma povzbudil v štúdiu harmónie a kontrapunktu, bavilo ma to a on schválil môj plán skúsiť to s VŠMU. K Viťovi Kubičkovi som chodil dva alebo tri roky počas štúdia na gymnáziu a potom som skúsil ísť na prijímacie skúšky na VŠMU. Počas tých rokov som si začal zapisovať svoje prvé hudobné nápady.
VG: Na VŠMU pôsobil vtedy pre mňa veľmi zaujímavý pedagóg – Ivan Hrušovský. Učil ma hudobnú teóriu a po istý čas bol aj šéfom Katedry hudobnej teórie. Vtedy si ho zavolal profesor Oto Ferenczy – to mi hovoril Ladislav Burlas – a povedal mu, že ak si namiesto seba nájde náhradu na katedru teórie, pustí ho na katedru skladby, keďže môj profesor Kardoš odchádzal do penzie. Hrušovský neváhal, zatelefonoval Jurajovi Benešovi a spýtal sa ho, či by neprišiel vyučovať teóriu na VŠMU. On sám si otvoril triedu na katedre skladby a dirigovania. Veľmi som závidel študentom, ktorí sa dostali do jeho triedy – okrem teba to bol aj Robert Rudolf –, je však tiež možné, že aj tento vzťah bol rovnako konfliktný, ako sme my mali konfliktné vzťahy s našimi profesormi, národnými umelcami. Predsa len, Hrušovský začal vyučovať skladbu takpovediac v pokročilom veku. Ako teda prebiehalo toto pomerne dlhé, päťročné štúdium s týmto (z môjho hľadiska) ideálnym pedagógom?
PZ: Päťročné štúdium sa rozdelilo na dve časti: prvé tri roky a zvyšok. Keď som nastúpil na školu, pociťoval som istý deficit, keďže som nemal základy z konzervatória, a pán profesor so mnou aj preberal všetky disciplíny akoby od piky. Robili sme základné kompozičné cvičenia, inštrumentovali klavírne skladby, písali sme fúgy. Začínali sme od najjednoduchších foriem, od klavírnych skladieb cez dychové triá po sláčikové kvarteto. Hrušovský chcel mať moju prácu pod dohľadom a všetko, čo som priniesol na hodiny, podroboval detailnému skúmaniu. Chcel ma tak metodicky krok za krokom viesť k osvojeniu si nejakého súboru remeselných zručností či poznatkov, ktoré by som vedel aplikovať pri komponovaní. Po treťom ročníku som cez prázdniny napísal Rapsódiu pre klavír, ktorú som profesorovi priniesol už úplne hotovú a očakával som, že ju opäť podrobí onomu podrobnému skúmaniu. Zahral som mu skladbu, on si prezrel noty a povedal, že do toho už nebude vstupovať, že Rapsódiu považuje za hotovú skladbu. Poznamenal, že som taký romantický typ. Mal som pocit, že ma od toho okamihu začal brať ako človeka, ktorý si ide v kompozícii svojou cestou, a zaujal postoj akéhosi supervízora z odstupu. Tak prebehli posledné dva ročníky, počas ktorých som cítil, že za výsledok svojej práce zodpovedám už iba sám. Takto vidím tých päť rokov. Určite mi to dalo veľa, neľutujem, že som bol vystavený tomu minucióznemu hrabaniu sa v detailoch a hľadaniu „optimálnych“ riešení. Na druhej strane musím povedať, že cesta, ktorou sa vtedy uberal pán Hrušovský, či ktorou viedol moje skladby, nebola napokon cesta, ktorú som si zvolil ja. Štúdium u Hrušovského mi pomohlo v hľadaní toho, čo by som chcel do svojej hudby vložiť, a v získaní odstupu od toho, čo som pociťoval ako očakávania komunity.
VG:Ja som si veľmi vážil jeho pedagogické zručnosti i jeho tvorbu. Dnes po rokoch by som povedal, že patril ku generácii stojacej na istom rozhraní. Zeljenkovsko‑bergerovská generácia stanovovala nové normy novátorského expresionizmu v slovenskej hudbe – kto sa pridal, stal sa súčasťou slovenskej avantgardy, kto sa nepridal, dostal nálepku konzervativizmu. Keď sa dnes pozriem na Hrušovského dielo, celkom presne vidno istú neoklasicistickú stopu, ktorá sa zakaždým znovu objavila. Zrazu nepotreboval byť avantgardný, ale chcel sa vrátiť k tradičným hodnotám. Aj tu vidím istú súvislosť medzi tvojimi skladbami a skladbami Hrušovského. Nie je to Hrušovský, ktorý chcel do slovenskej hudby presadiť dodekafóniu či serializmus svojimi Combinazioni sonoriche, ale Hrušovský, ktorý považoval kompozičnú zručnosť za výsadu európskych dejín a aj v tomto zmysle formoval sám seba. Pritom túto neoklasicistickú črtu sám nijako nezdôrazňoval, lebo by nasledovalo obvinenie z konzervativizmu, a to práve od ľudí, ktorých rešpektoval.
PZ: Pamätám sa na situáciu, keď povedal, že Combinazioni sonoriche napísal ako reakciu na provokujúce skladby generačných kolegov, ako ukážku, že aj on sa vie
vyjadrovať jazykom avantgardy 20. storočia. Nebolo mu to však bytostne blízke, skôr mu bol bližší lisztovský pianizmus či beethovenovské skladobné princípy. Aj pri našich spoločných sedeniach som si všimol, že s hudobnou matériou narába v podstate klasicky, rešpektujúc zákonitosti kontrastu, organickosti hudobného vývoja, vyváženosti vo vzťahu detailu a celku.
VG: Tu mám aj osobný zážitok. Keď sme založili...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 01-02/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.