Tretieho mája opustila tento svet etnomuzikologička Soňa Burlasová, dlhoročná pracovníčka niekdajšieho Národopisného ústavu SAV (dnes Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV), pedagogička na Katedre etnológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a jedna z popredných osobností v oblasti výskumu ľudovej piesňovej tradície na Slovensku.
Pani doktorkaSoňa Burlasová, rodená Sláviková, sa narodila 23. 6. 1927 v Horných Otrokovciach. Zmaturovala v r. 1947, aby sa vzápätí zapísala na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde študovala slovenčinu, francúzštinu a hudobnú vedu. Štúdium úspešne ukončila v r. 1953. Hudobná veda určila jej širší záujem o hudobnú kultúru v ďalších rokoch. Počas vysokoškolského štúdia, ale ešte aj dva roky po jeho ukončení, bola členkou Speváckeho zboru Československého rozhlasu v Bratislave. Už ako poslucháčka hudobnej vedy u prof. Kresánka spolupracovala na príprave tretieho zväzku Slovenských ľudových piesní a odborný záujem o ľudovú pieseň naplno uplatnila vo svojej ďalšej vedeckej práci. V SAV pôsobila od r. 1954 až do odchodu do dôchodku v r. 1989.
Soňa Burlasová patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej etnomuzikológie 20. storočia, pričom je potrebné vnímať ju aj v európskom rozmere tejto disciplíny. Jej diela ani po niekoľkých dekádach, zmene režimu a inováciách v metódach výskumu nestrácajú na kvalite a aktuálnosti a možno ich rátať k základnej literatúre, k tzv. vedeckému gruntu etnomuzikológie, ako aj folkloristiky na Slovensku.
Výnimočnosť Burlasovej prístupu k predmetu výskumu spočívala v komplexnosti. Možno vďaka tomu, že študovala hudobnú vedu v kombinácii s jazykmi, jej bolo prirodzené skúmať ľudovú pieseň ako celok, teda nielen jej hudobnú, ale i textovú zložku. Spojila v tomto ohľade dva dovtedy často paralelne bežiace prístupy, teda štúdium textu a melódie, ktoré oddelene skúmala buď hudobná veda, alebo slovesná folkloristika. Nezostávala v tradicionalistických líniách výskumu folklórnej tradície, ale s odhodlaním sa pustila aj do celkom nových tém: výskumu novovznikajúcej piesňovej tvorby spojenej s tematikou SNP, kolektivizáciou poľnohospodárstva a prenikaním socialistického diskurzu do rôznych úrovní spoločnosti. S odstupom času, čítajúc viaceré jej metodologické štúdie, možno konštatovať, že táto vzrastom drobná žena sa nebála v časoch normalizácie konštatovať, že na výskum netradičných foriem folklóru folkloristom chýba analytický aparát, aj to, že je potrebné celkom zmeniť tradičnú metodológiu terénneho výskumu. Jej mimoriadne vytríbený zmysel pre vedeckú poctivosť dokladá aj upozornenie na potrebu výskumu tzv. „proto‑folklóru“, pod ktorý zaraďovala jednorazové spevné útvary. Doktorka Burlasová tak už pred polstoročím veľmi exaktne priblížila a pomenovala aj dnes stále aktuálny princíp inovácie, ktorú vnímala napríklad aj ako proces postupnej aktualizácie tradičného piesňového základu alebo, na druhej strane, ako proces folklorizácie piesní nefolklórnej proveniencie.
Jej vedecký prístup celkovo charakterizuje snaha o komplexné uchopenie sledovaných problémov z etnologického, etnomuzikologického a historického hľadiska, výsledkom čoho je temer tristo bibliografických jednotiek – autorkiných samostatných publikácií, štúdií, odborných príspevkov a recenzií. Počas svojej praxe napísala celý rad kľúčových diel: spomeňme aspoň Ľudové balady na Horehroní (1969), Ej prišli sme, prišli na pole družstevné (1980), V šírom poli rakyta, I., II. (1982-83). Soňa Burlasová sa podieľala na viacerých kolektívnych výskumných projektoch, ktorých výsledkom sú lokálne či regionálne monografie (Žakarovce, Horehronie, Hont, Uhrovská dolina) a bola spoluautorkou viacerých základných syntetických diel slovenskej etnológie (Slovensko – Ľud, Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska).
Doktorka Burlasová viac rokov externe prednášala na FFUK v Bratislave (Úvod do etnomuzikológie), pričom sa ako školiteľka podieľala aj na výchove budúcich vedcov, z ktorých na jej vedecké výsledky nadviazali A. Sulitka, E. Krekovičová či H. Urbancová. Bola aktívnou členkou redakčnej rady Slovenského národopisu zakladateľka a čestná členka Národopisnej spoločnosti Slovenska. Bola dlhoročnou členkou Zväzu slovenských skladateľov.
V Národopisnom ústave SAV založila dva základné archívy: Rukopisný archív ľudových piesní, ktorý k dnešnému dňu obsahuje vyše 15 000 piesňových jednotiek, a Archív slovenských naratívnych piesní, ktorý je výsledkom celoživotnej práce pani doktorky. Sústredila rozsiahly dokumentačný materiál z vlastných terénnych výskumov na Slovensku a u Slovákov v bývalej Juhoslávii, Rumunsku a Maďarsku.
Soňa Burlasová má za sebou aj úspešnú prezentáciu slovenskej vedy na zahraničných kongresoch a sympóziách, jej pravidelná účasť na slavistických kongresoch sa stretávala s uznaním a pozitívnym ohlasom.
Počas svojho pôsobenia v Národopisnom ústave bola vyznamenaná viacerými cenami, spomeňme len Cenu Slovenského hudobného fondu (1974), Pamätnú medailu SAV (1978) a Zlatú plaketu Ľ. Štúra, ktorú udeľuje Predsedníctvo SAV za zásluhy v spoločenských vedách (1987).
Doktorka Burlasová patrila ku generácii vedcov, ktorých možno označiť ako „komplexný vedec“: prenikavý analyticko‑teoretický pohľad, odvaha pri načrtávaní možných problémov, syntetizujúci princíp, talent a láska k práci v teréne a k tomu hodiny a hodiny každodennej usilovnej práce. Ako poznamenal M. Leščák v laudatiu pri príležitosti jej 50. narodenín: „Nebýva vždy pravidlom, aby erudovaný teoretik bol zároveň usilovným zberateľom v teréne. S. Burlasová je výnimkou a túto rovnovážnosť pripisujem je harmonickej povahe“ (Leščák, 1987).
Pripomeňme niekoľko ďalších spomienok:
„Veľmi dobre si spomínam na svoje prvé stretnutie s Dr. Burlasovou ako svojou školiteľkou, keď som k nej nastúpila na internú vedeckú ašpirantúru. Pani doktorka mi vtedy dala do ruky knihu. Nebola vôbec o ľudovej piesni, spevnosti či folklóre. Bola to kniha o záhadách vedy, ktorá pre mňa predstavovala posolstvo: Veda je rehoľa. Alebo sa jej oddáš naplno a venuješ jej všetky svoje sily, alebo ju nerob vôbec.“ (Krekovičová, 2007).
„Veľmi dobrý vzťah k spolupracovníkom, nepredstieranú skromnosť a najmä vrodenú taktnosť a ženský jemnocit, ktorý je hádam najvýraznejšou osobnostnou črtou S. Burlasovej…“ (Leščák, 1987).
Vypočítaním cien, monografií, štúdií a iných aktivít pani doktorky sme síce plasticky priblížili jej vedecký profil a osobnosť, ale myslím, že je namieste spomenúť aj ľudské uznanie kolektívu i širšieho okruhu spolupracovníkov, s ktorými 35 rokov svojho života s chuťou pracovala a ktorí si ju budú pamätať ako vedkyňu a človeka, ktorý po sebe zanechal hlbokú ľudskú stopu a ostáva v našich mysliach i srdciach ako večne usmiata drobná žena s bystrým úsudkom, prenikavými očami a láskavým, objímajúcim pohľadom.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 06/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.