IGOR VLAKH pochádza zo západnej Ukrajiny. V Ľvove absolvoval konzervatoriálne a vysokoškolské štúdiá, v Sovietskom zväze sa stal laureátom na ukrajinských i celoštátnych interpretačných súťažiach a rozvíjal koncertnú kariéru. Od roku 1998 vychováva akordeonistov na banskobystrickom Konzervatóriu J. L. Bellu. Desiatky ocenení úspešných žiakov z domácich i zahraničných súťaží hovoria za všetko, no jeho národnosť mnohí začínajú vnímať až teraz.
- Koncom 90. rokov ste prišli s rodinou na Slovensko. Z akých dôvodov?
Bolo to v podstate z núdze. Ekonomická situácia na Ukrajine bola ťažká. Manželka učila na hudobnej škole typu ZUŠ a ja na konzervatóriu. Hľadali sme spôsob, ako vychovať deti tak, aby necítili žiadne materiálne nedostatky a povedali sme si, že si pôjdeme na rok‑dva niečo privyrobiť. Nakoniec sme tu už 30 rokov…
- Podarilo sa vám dosiahnuť ten prvotný cieľ? Prekvapilo vás tu niečo?
Áno, postupne sa finančná situácia rodiny zlepšila. Hneď od začiatku ma prekvapilo – a tomu sa neprestávam čudovať dodnes – to ranné vstávanie celého národa (smiech). O piatej už všetko letí do práce! My na západe Ukrajiny skôr ako o šiestej‑siedmej nevstávame a obchody sa otvárajú o deviatej‑desiatej. Ale nič to nemení na tom, že ľudia sú tu na Slovensku srdeční a prívetiví…
- Vaším nástrojom je bajan – gombíkový akordeón. Má aj na Ukrajine postavenie tradičného nástroja ľudovej hudby?
To je ťažká otázka. Ani tu na Slovensku neprijímajú akordeón v ľudovej hudbe všade s otvoreným náručím. Myslím tým klasický akordeón, skôr je vítaná heligónka. A na Ukrajine je to podobné. Sú regióny, kde sa akordeón využíva v ľudovej hudbe v hojnej miere, a kde sa stal plnohodnotným členom ľudových zoskupení, ale aj regióny, kde toto postavenie nezískal.
- U nás sme na konzervatóriách zvykli študentov počuť hrávať virtuózne diela sovietskych autorov, napríklad Vladislava Zolotariova. Akú má dnes akordeón na Ukrajine pozíciu na klasických pódiách?
Ukrajinská akordeónová škola i tvorba sa veľmi dobre etablovali na medzinárodnej scéne, akordeón zaujal dôstojné miesto medzi takpovediac akademickými nástrojmi. Hrávajú sa diela sovietskych i súčasných skladateľov, na ktorých vychovávam aj svojich žiakov v Banskej Bystrici. Spomeniem aj ukrajinských autorov: Volodymyra Zubitského, Anatolija Bilošitského, Viktora Vlasova, Volodymyra Runčaka, úpravy Ivana Jaškeviča, Jaroslava Oleksiva, Volodymyra Balyka, Borysa Myrončuka a mnohých ďalších. Samozrejme, že sa vzdelanie bajanistov‑akordeonistov na Ukrajine či tu, na Slovensku, neobmedzuje len na tento repertoár. Hrávajú sa diela autorov z celého sveta – pôvodné i transkripcie.
- Do akej miery mala v hudobno‑vzdelávacom systéme hegemóniu ruská hudba a aké miesto mali autori iných národov ZSSR? Išlo o vyvážený vzťah?
V hudbe, s ktorou som sa počas štúdií stretal, boli zastúpení autori mnohých národností: hrali sme napríklad bieloruské, estónske, litovské, moldavské, baškirské, kazašské piesne, tance a ich úpravy. Dejiny hudby boli v čase môjho štúdia rozdelené na ruské, ukrajinské a západné. V 70. rokoch minulého storočia nebolo to ukrajinské v hudbe až tak výrazne potláčané, aspoň som to tak necítil. Aj keď netrvalo to dlho. Pomaly, ale isto od prvej polovice 80. rokov začínala ruská hudba – klasická či populárna – prevažovať. Rusifikácia života však trvá na Ukrajine už stáročia a terajšia vojna tieto tlaky len potvrdzuje. Áno, za Sovietskeho zväzu znela ruština všade – veď aj vy ste sa ju museli učiť… Vychovával sa nový človek – homo sovieticus. Práve preto musíme brať do úvahy aj politický kontext, politiku komunistickej strany. Dovolené a nedovolené témy, námety, myšlienky a možnosti ich realizácie určoval socialistický realizmus. Samozrejme, ak bolo umenie v ruštine, bolo...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.