Tibor Andrašovan

Prof. Tibor Andrašovan, Dr. h. c., bol ústrednou postavou na poli rozvoja slovenskej národnej kultúry v povojnovom období. Skladateľ opier, baletov a filmovej tvorby, dirigent. Patrí k tým, ktorí preniesli autentickú ľudovú hudbu a tanec z vidieka do širšej kultúry. Pripravoval program pre amatérske i profesionálne folklórne súbory.

Andrašovan sa prejavil ako nádejný skladateľ a dirigent už na strednej škole. Jeho prvým učiteľom kompozície bol český pedagóg Karel Štika, pod vplyvom ktorého sa formovali i ďalšie skladateľské osobnosti (Andrej Očenáš, Šimon Jurovský, Zdenko Mikula, Ladislav Hrdina...). V praktickom štúdiu hudby pokračoval o pár rokov neskôr na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a na Majstrovskej škole v Prahe. Jeho učiteľmi boli Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Anna Kafendová, Kornel Schimpl, Pavol Dědeček, Metod Doležil, Jozef Hutter a iní.

Okrem pôsobenia v Slovenskom národnom divadle v Bratislave a v SĽUK-u, príležitostne dirigoval aj Filmový symfonický orchester v Prahe, symfonický i ľudový orchester Československého rozhlasu v Bratislave a iné telesá doma aj v zahraničí (Japonsko, Mongolská ľudová republika, ZSSR, USA atď.).

Skladateľská tvorba Tibora Andrašovana je bohatá a žánrovo rozmanitá. Komponoval pre popredné umelecké súbory (SĽUK, Lúčnica, Československý súbor piesní a tancov a i.), pre rozhlas, film, divadlo, televíziu. Skladal tiež diela pre symfonický orchester, operu, balet. Bol autorom prvých slovenských baletov Orfeus a Euridika, Pieseň mieru.

"Tibor Andrašovan patrí medzi skladateľov, ktorí sa svojou mnohostrannou tvorbou zapájali do rozvoja slovenskej národnej kultúry povojnového obdobia. Jeho umelecké stretnutia s hudobným folklórom sa datujú od vzniku Lúčnice a príprav jej prvého zájazdu do Rumunska. Dramaturgická orientácia tohto súboru vytýčila jeden z jeho zásadných prístupov ku kompozičnému spracúvaniu ľudového naturelu a originality prejavu ľudového speváka a ľudových hudcov (Detvianska veselica, Radvanský jarmok). Zatiaľ čo v tvorbe pre Lúčnicu umocňoval originalitu ľudového spevu a tanca, pre SĽUK komponoval monumentálne scénické obrazy s dramatickým akcentom, využívajúc ľudové zvykoslovie, ako aj námety z revolučnej tradície nášho národa (Svadba Eža Vlkolínskeho, Povesti o hôrnych chlapcoch a Jánošíkovi). Svojím umeleckým naturelom inklinuje Andrašovan k hudobno-dramatickému stvárňovaniu literárnych predlôh. Kým vo svojich baletoch tlmočí hlboké ľudské cítenie, ľudovú tradíciu a pokrokové myšlienky, vo svojej opernej a spevohernej tvorbe zobrazuje sociálne problémy, kritiku malomeštiactva a ľudový optimizmus. Základnými črtami Andrašovanovej hudby sú lyrika, spevnosť, tanečnosť, ľudovosť a komunikatívnosť. Žánrovo jeho skladby siahajú od symfonických a vokálno-symfonických cez komorné, vokálne až po zborové skladby a svedčia o tom, že sa Andrašovan nielen vedome zmocňoval bohatých zdrojov ľudovej a tanečnej tvorby zachovávajúc tonálny, ornamentálny charakter či osobité harmonické myslenie jednotlivých lokalít Slovenska, ale vo voľbe hudobno-vyjadrovacích prostriedkov siahal i k rozšírenej tonalite."

(LABORECKÝ, Jozef: Tibor Andrašovan. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 17 – 18.)