Logo HŽ

Konvergencie 2018: Československá noc komornej hudby

Konvergencie už tradične priniesli bohatú nádielku komornej hudby, ale aj sprievodných podujatí s mimoriadne pestrým záberom – od čítania o hudbe cez premietanie filmu o Mariánovi Vargovi po multižánrový projekt Ivy Bittovej s piesňami Mariána Vargu a Luciana Beria. Široký bol aj záber štýlových období, keď v priebehu týždňa v rôznych bratislavských priestoroch znela hudba od talianskej renesancie cez nemeckú, českú či slovenskú komornú hudbu 19. storočia až po rekonštrukciu muzikálu Peter a Lucia Deža Ursinyho. Prinášame pohľady na tri z tohtoročných koncertov.

Pripomínanie si storočnice prvej ČSR neobišlo ani tohtoročné Konvergencie. To je dobre, pretože za 25 rokov od rozdelenia na dve republiky sa kontakty medzi českou a slovenskou scénou značne zredukovali (ak nie v interpretačnej sfére, tak celkom iste vo sfére skladateľskej) a príležitosti k opätovnej vzájomnej konfrontácii či poznávaniu môžu byť len obohatením. S týmto zámerom pripravili organizátori Konvergencií aj tradičný maratón komornej hudby (20. 9.) v priestoroch bratislavskej Design Factory, keď okrem každoročne sa objavujúcich osvedčených veličín domácej scény pozvali aj členov pražského Eben tria. Zodpovedal tomu aj program – najprv generační druhovia Bella a Dvořák, potom Martinů a Suchoň, nakoniec ešte dve premiéry slovenských skladateľov. Nápad dobrý, len výber konkrétnych diel bol v konečnom dôsledku zaťažkávajúcou skúškou poslucháčskej pozornosti, hoci je pravda, že konvergenčné noci komornej hudby spravidla bývajú dlhé a rôznorodé a skalní priaznivci festivalu, ktorých bola opäť plná sála, na to iste boli duševne pripravení...

V Sláčikovom kvintete d mol Jána Levoslava Bellu pred publikom zasadla dobre známa partia ostrieľaných komorných hráčov – nemohli chýbať Milan Paľa a Marián Svetlík na husliach, zakladateľ festivalu Jozef Lupták na violončele, part prvej violy obsadil Martin Ruman, nováčikom pred domácim publikom bol hosť z Kanady Juan-Miguel Hernandez. Dielo, ktorému už asi navždy prischol štatút „druhého miesta“ (zo skladateľskej súťaže, ktorej predsedal Brahms a z ktorej si prvú cenu odniesol práve Dvořák), u nás nezaznieva tak často, ako by si možno zaslúžilo. Je to v podstate jediná komorná kompozícia z nášho územia pre obsadenie väčšie ako kvarteto takéhoto rozsahu a kvality, nič iné ako pendant k podobným skladbám českých či rakúskych skladateľov 2. polovice 19. storočia nevieme ponúknuť. Pri všetkej úcte treba povedať, že porotcovia onej súťaže súdili spravodlivo – Bellovi chýba spontánnosť invencie, ktorou prekypuje hudba jeho o dva roky staršieho českého kolegu. No zároveň je to remeselne veľmi dobre zvládnutá práca, svedčiaca o autorových ambíciách tvoriť hudbu na špičke dobového vývoja. Ambíciám zodpovedá aj dĺžka diela, ktorá môže pri menej angažovanej interpretácii unavovať. Ak však zostavu vedie Milan Paľa, ktorému sekunduje Marián Svetlík, možno sa tomuto nebezpečenstvu poľahky vyhnúť. Zároveň získala každá časť individuálne črty: prvá a tretia romanticky zádumčivé zafarbenie, druhá takmer dvořákovskú tanečnosť, finálne rondo s virtuóznym cifrovaním prvých huslí zasa motorický „odpich“ a dojem lapidárnej samozrejmosti, ktorá nepotrebuje predstierať grandióznosť zavŕšenia veľkolepého diela. Táto Bellova črta je obzvlášť sympatická...

Eben trio

Kvinteto bolo nasledované ďalším rozmerným štvorčasťovým komorným opusom, Klavírnym kvartetom Es dur op. 87 Antonína Dvořáka. Energické vstupné motto, pôvabné moravské exotizmy v scherze či melodická invencia a brahmsovsky dramatický spád finále sú síce cennými devízami (hoci nie natoľko ako v neporovnateľne populárnejšom Klavírnom kvintete op. 81), neviem však, či stopercentne „oprávňujú“ vyše polhodinovú dĺžku diela. Mierne ma vyrušovali občasné „preklepy“ klaviristky Terezy Fialovej, inak nepopierateľne muzikálnej a pohotovej komornej hráčky, Roman Patočka na husliach a Jiří Bárta na violončele (violový part zabezpečil Martin Ruman) prepožičali Dvořákovej hudbe nemálo interpretačného zápalu a odovzdanosti, celku však chýbalo viac súladu v súhre a starostlivosti o detaily. V tomto smere bol pre mňa výkon českých interpretov v Bergerettes Bohuslava Martinů menším sklamaním. Séria piatich miniatúr pre klavírne trio, ktoré Martinů napísal v ťaživej atmosfére roku 1939, tesne pred svojím únikom z Paríža do USA (hoci v samotnej hudbe, iskriacej folklórnymi motívmi to takmer nepočuť), sú skvelým, invenčne veľmi nápaditým príspevkom k bohatým dejinám žánru. Výborne skomponovaným, rytmicky osviežujúcim drobnostiam však trocha uškodili opakované problémy s ladením violončela, no hlavne istá zvuková hrubosť a neprehľadnosť a tiež nedokonalosti v súhre. V dôsledku toho sa aj pri hmatateľnom energickom zaangažovaní trojice hudobníkov začali skladbičky čoskoro podobať jedna na druhú, čo je veľká škoda.

Zvukový obraz sa radikálne zmenil s návratom Milana Paľu, Martina Rumana a Jozefa Luptáka, ktorých za klavírom doplnila Jordana Palovičová. Klavírne kvarteto op. 6 Eugena Suchoňa zaznelo skoro v „exportnej“ podobe, hoci drobné intonačné výkyvy sa vyskytli aj tu. Pravda, porovnávať s Martinů je takmer nemožné: namiesto rytmicky pregnantnej činorodosti melancholické doloroso v temných odtieňoch, oproti preferencii hustej sadzby a prevládajúceho tutti časté sólové alebo dialogické epizódy, značne odlišné, menej perkusívne ponímanie klavíra. Harmónia aj melodické frázy boli akoby šibnutím čarovného prútika dokonale čitateľné, klavír doslova spieval a mäkko sprevádzal spontánne expresívnych sláčikárov. A čo bolo azda najdôležitejšie, každá z troch častí mala silne individualizovaný charakter, poslucháč mohol aj napriek predchádzajúcej záľahe komornej hudby v každom okamihu „odčítať“, kde sa v danom okamihu nachádza a kam sa hudobný diskurz bude vyvíjať v nasledujúcej chvíli. Suchoň bol bezvýhradne interpretačným vrcholom večera.

J. Lupták

Záver patril dvom premiéram a zároveň pripomienke ďalšej historickej udalosti, ktorá v tomto roku otriasla našou spoločnosťou. Symbolicky v predvečer uplynutia siedmich mesiacov od brutálnej dvojnásobnej vraždy vo Veľkej Mači zazneli skladby na objednávku Konvergencií venované pamiatke Jána a Martiny. Oslovení boli dvaja skladatelia s radikálne odlišnými estetikami – Ľuboš Bernáth a Martin Burlas – a obaja svojim estetikám ostali stopercentne verní. Bernáth si pre svoj Večný tmel bytia vybral päť básní Milana Rúfusa a zhudobnil ich pre soprán (Eva Šušková) a sláčikové trio (Paľa, Ruman, Lupták). Tvrdé slová o demokracii, ktorá je cez deň pannou a za tmy prostitútkou, v spojitosti s prehľadne tonálnou, chvíľami zdanlivo triviálnou hudbou som v danom okamihu chápal ako krutú iróniu, bolestne priliehavú v kontexte situácie. Martin Burlas naproti tomu prehovoril bez textu, „nekonečným kánonom“ pre sólové violončelo a looper, ktorý sa rozplynul takmer v nečujných zimomriavkach ako krajne znepokojivý otáznik visiaci vo vzduchu. Pripomienka prišla vo vhodnom čase; spoločnosť po siedmich mesiacoch upadla do typickej letargie, no trauma zďaleka nie je vyliečená, pocit zhnusenia pretrváva. Výrečne to zhrnul vo svojom príhovore kazateľ Daniel Pastirčák. Bonaparteho partaj, ktorá je za situáciu spoluzodpovedná, spokojne spravuje tento štát aj naďalej a z vedomia tejto skutočnosti nepríjemne mrazí dodnes. Ak sa však violončelista Jiří Bárta v rozhovoroch pred koncertom otvorene vyznal zo zhnusenia súčasnými českými politickými elitami, ukazuje sa, že s našimi západnými susedmi máme aj po sto rokoch stále veľa spoločného – len dôvodov na oslavy je akosi menej. Vráťme sa radšej k Bellovi a Dvořákovi...

Konvergencie - upútavka

Jozef Lupták pozýva na Konvergencie 2018

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/hudobne-spravodajstvo/1535-konvergencie-2018-ceskoslovenska-noc-komornej-hudby/



Aktualizované: 15. 10. 2018