Sk

En
Hudobné centrum

  • 1946 – 1951

    Filozofická fakulta UK v Bratislave, štúdium hudobnej vedy, histórie a filozofie

  • 1947 – 1951

    Konzervatórium v Bratislave (kompozícia – Alexander Moyzes)

  • 1951 – 1955

    VŠMU (kompozícia – Alexander Moyzes)

  • 1951 – 1954

    hudobný historik SAV

  • 1954 – 1960

    odborný asistent na Hudobnovednom seminári na Katedre vied o umení Filozofickej fakulty UK v Bratislave

  • 1951 – 1990

    Ústav hudobnej vedy SAV, pedagóg dejín hudby a hudobnej teórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, VŠMU a na viacerých pedagogických fakultách a ďalších vysokých školách

  • 1964 – 1974

    riaditeľ Ústavu hudobnej vedy SAV, po jeho zrušení až do roku 1988 vedúci Sekcie hudobnej vedy Umenovedného ústavu SAV

  • 1966

    habilitácia na AMU v Prahe (docent hudobnej teórie)

  • 1985

    vedecká hodnosť DrSc.

  • 1993

    menovanie za profesora pre odbor hudobné umenie

  • od 1993

    člen vedeckých rád vysokých škôl a iných odborných grémií, ďalšie verejné funkcie

  • od 1997

    interný pedagóg na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici

  • 2001 – 2005

    dekan Fakulty múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici

"Burlas vstúpil na hudobnú scénu Slovenska roku 1957, keď ako teoretik a publicista dal výraz spontánnej orientácii svojej skladateľskej generácie (polemickej voči orientácii generácie A. Moyzesa) na vtedajšie moderné smery európskej hudby. Popri teórii a dejinách hudby sa zaoberal tiež najnovšími kompozičnými smermi, o ktorých publikoval najmä v 60. rokoch (predovšetkým v časopise Slovenská hudba). Popri vplyve domácej tradície chromaticky a modálne rozšírenej tonality, ozvláštnenej sublimovanými prvkami slovenskej ľudovej hudby (Symfonický triptych, Spievajúce srdce), jeho tvorba prezrádza sklon k primárne lineárnemu vedeniu hlasov a záľubu v hľadaní nových sonoristických možností (Metamorfózy krás). Inšpirovaný dielom B. Bartóka a podnetmi techník Novej hudby dospieva vo svojich vrcholných skladbách k osobitým spôsobom organizácie tónového materiálu: modálne štruktúry spája s clustrami (Planctus) i s prvkami dvanásťtónovej techniky (Hudba pre husle a orchester). Zároveň sa zvýrazňuje jeho sklon k meditatívnosti, obzvlášť sugestívny v jeho tvorbe pre sláčikové nástroje (Koncertná sonáta, 3. sláčikové kvarteto), a časom pribúda záľuba v nostalgickej retrospektíve (Poetická hudba, Stretnúť človeka)."

(ZVARA, Vladimír: Ladislav Burlas. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 59.)

Ladislav Burlas je autorom vyše 150 muzikologických prác, vedeckých monografií, štúdií, vysokoškolských textov, článkov a esejí. Z hľadiska tém sú zamerané na staršie i novšie dejiny slovenskej hudby, otázky genézy slovenskej národnej hudby, skladateľský štýl reprezentantov slovenskej hudobnej moderny (Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a ďalších), ako aj na otázky hudobnej teórie a systematických disciplín muzikológie.

x